Nórsko 2022
SVK
CZE
DEU
DNK
NOR
SWE
FIN
EST
LVA
LTU
POL
Už viackrát sme s chalanmi debatovali, aké by to bolo super spraviť si výlet do Nórska. Ale keďže je to veľmi dlhá trasa, viac ako 7500km, nejak sme sa stále nevedeli odhodlať. Jednak na to bolo treba viac dovolenky a potom už samotné zladenie sa, aby sme v jednom termíne všetci mohli vyraziť nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec sa naše večerné posedenia pretavili do návrhu trasy. V tomto bode som si ešte stále myslel, že to nie je reálne, a že nakoniec tento rok absolvujeme niečo kratšie, napr. Balkán. Ako sa blížilo leto, nakoniec sme sa rozhodli a kúpili si lístky na trajekt z Dánska do Nórska. Nechcelo sa mi veriť, že skutočne vyrážame, a že budeme na motorkách jazdiť za polárnym kruhom. Keď sme naše plány spomenuli pred kamarátmi z Prahy, tí sa veľmi akčne chopili príležitosti a vyhlásili, že vyrazia s nami, teda v ich prípade autom a karavanom...
Nórsko (Nórske kráľovstvo) je štát v severnej Európe na Škandinávskom polostrove. So svojou celkovou rozlohou 385 207 km² je 8. najväčším v Európe. Má viac ako 5 mil. obyvateľov (2018), z nich zhruba 10% má zahraničný pôvod. Hlavným mestom je Oslo s asi milión obyvateľmi. Štátnym zriadením je unitárnym štátom a parlamentnou monarchiou. Susedí so Švédskom na väčšine svojej juhovýchodnej hranice a s Fínskom a Ruskom na severovýchode. Nórsko je prevažne hornatá krajina, najvyššia hora Galdhøpiggen meria 2469 metrov. V jej blízkosti ležia dva nórske ľadovce Jostedalsbreen a Jotunheimen, lákajúce každý rok tisíce turistov. Na medzinárodnej ceste E16, spájajúcej Oslo s Bergenom na západnom pobreží Nórska, sa nachádza Lærdalský tunel, najdlhší cestný tunel na svete (24km dlhý). Nórske kmene spojil koncom 9. storočia Harald I. Krásnovlasý. V 11. storočí prijala krajina kresťanstvo, v 16. storočí dánski kresťania prijali v celej krajine luteranizmus. V rokoch 1450 – 1814 bolo Nórsko súčasťou Dánskeho kráľovstva. Od roku 1905 Nórsko sledovalo prísnu neutralitu až do roku 1940, keď ho okupovalo nacistické Nemecko. Po druhej svetovej vojne sa krajina stala zakladajúcim členom NATO. Ústava, od roku 1814 veľakrát zmenená, dáva zákonodarnú moc do rúk parlamentu, dedičný monarcha má len reprezentačnú funkciu. Nórske kráľovstvo je rozvinutým priemyselno-poľnohospodárskym štátom. Významná je ťažba nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu na plošinách v šelfoch Severného mora. Ako jeden z najlesnatejších štátov Európy, významný podiel má aj ťažba dreva (okolo 10 miliónov m3 ročne), na čo nadväzuje drevársky a papierenský priemysel. Nezanedbateľným prvkom je aj rybolov a spracovanie rýb s ročným úlovkom cca 300 tis. ton. Z ostatných priemyselných odvetví majú významný podiel aj hutnícky, chemický, potravinársky a textilný priemysel. V Nórsku sa 99,6 % elektrickej energie vyrába vo vodných elektrárňach, ktoré majú ideálne podmienky kvôli rýchlotečúcim a strmým riekam.
Deň 1. - Vyrážame
Bratislava (SVK) ► Loděnice (CZE)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
350km / 3.5h
Tak je to tu. Je 17. júna a my vyrážame z Bratislavy v klasickej zostave. Niekde na webe som sa dočítal, že v júni je v Nórsku najlepšie počasie, tak veríme, že budeme mať šťastie. Prvý deň nás čaká iba diaľnica a spať budeme u kamarátov v obci Loděnice pri Prahe. Máme slnečno a cesta pekne ubieha. Nejakú hodinku pred Prahou sa nám zrazu Hudbu stratil z dohľadu po odchode z pumpy. Stihol nám akurát do komunikátora povedať, že tam nechal okuliare a ide si pre ne. Tak sme zastavili na ďalšej pumpe a čakali ho. Nejak to dlho trvalo a navyše nám nedvíhal telefón, tak už som mal aj trocha strach, či sa niečo nestalo. Nakoniec vysvitlo, že si pri tankovaní položil okuliare na bočný kufor a nechal ich tam. Po ceste samozrejme spadli a on ich hľadal na kraji diaľnice. Nakoniec potom, ako vysvetlil privolanej policajnej hliadke, prečo sa prechádza po diaľnici ich našiel na kraji cesty, boli ale rozbité. Jedno sklo bolo v poriadku, druhé ale úplne napadrť. Hudbu povedal, že bez nich nič nevidí, tak som mu požičal moje, nakoľko ja bez nich ísť viem, hoci ideál to nie je. Nakoniec sme sa podvečer dotrepali do Prahy, kde sme sa ešte vďaka skvelej navigácii trocha povozili. Hneď po príchode sme zisťovali, či niekde v okolí nie je nejaká optika, kde by sa to dalo vyriešiť. Nakoniec sme našli, dokonca nám sľúbili, že keď tam prídeme na druhý deň o jedenástej a budú mať tie správne sklá, urobia mu na počkanie nové okuliare. Už to samé o sebe sa zdalo ako malý zázrak, lebo kto nosíte okuliare viete, že sa celkom určite nerobia na počkanie. Problém bol v tom, že na ďalší deň sme mali naplánovaných skoro 800km. Takže buď vyrobia tie okuliare a my vyrazíme prinajlepšom o jednej poobede (pôvodne sme chceli ísť čo najskôr ráno), alebo pokračujeme ďalej už len dvaja. Posunúť o deň sme to nemohli, pretože už sme mali kúpené lístky na trajekt. Neostávalo nič iné len dúfať, a tak sme si plní zmiešaných pocitov išli ľahnúť.
Deň 2. - Rozhoduje sa, kto ide ďalej
Loděnice (CZE) ► Lake Campsite BUM (DEU)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
780km / 9.0h
Ráno sme sa naraňajkovali a pobalili, nemuseli sme sa ponáhľať, keďže optika otvára až o jedenástej. Rozlúčili sme sa s kamošmi a ich zverincom a vyrazili. Hodili sme do navigácie Westfield Chodov a o chvíľu už sme parkovali pred nákupným centrom. Chalani šli dnu a ja som čakal pri motorkách, keďže sme mali naložené na nich veci a nechcelo sa nám priväzovať helmy a bundy. Trvalo to dosť dlho a stále sme nevedeli, či bude táto akcia úspešná, alebo pokračujeme ďalej len dvaja. Toto sme včera prebrali, že teda nemá asi zmysel rušiť výlet, dohoda bola, že pokračujeme ďalej sami dvaja. Nakoniec po viac ako hodine Hudbu oznámil, že síce presne jeho sklá na sklade nemajú, ale že mu teda spravia najbližšie k jeho dioptriám, aby niečo videl. To mi dosť odľahlo, lebo to začínalo vyzerať, že nakoniec pôjdeme do Nórska v kompletnej zostave.
Nakoniec ešte bolo treba urobiť nesmierne dôležitý fashion choice ohľadom nového rámu , čo nám zabralo ďalšiu pol hodinu, ale potom už sme vyrazili smerom na sever. Cesta bola celá po diaľnici, čo teda nič moc ako zážitok, ale zasa aspoň kilometre ubiehali rýchlo. Šli sme smerom na Berlín a Hamburg. Zatiaľ sme sa nedohadovali, kde budeme spať. Rozhodli sme sa, že potiahneme, koľko budeme vládať a niekde v kútiku duše sme dúfali, že dorazíme až na pôvodne plánované miesto. To sa nakoniec nejakým zázrakom podarilo a po 780km štreke (zatiaľ náš denný rekord, a teda nám silno gratulujem) sme dorazili do Kempu Seecampingplatz BUM v Nemecku, kde už nás čakali kamaráti s pivom, takže koniec dobrý . Pripili sme si na nové brýle, čo sa stalo na tomto výlete naším každodenným zvykom a padli do postele (rozumej na karimatku). A na záver; týmto by sme radi poďakovali tímu Grand Optical Westfield Chodov za ich ochotu a ústretovosť, čím nám umožnili pokračovať ďalej v plnom počte.
Nakoniec ešte bolo treba urobiť nesmierne dôležitý fashion choice ohľadom nového rámu , čo nám zabralo ďalšiu pol hodinu, ale potom už sme vyrazili smerom na sever. Cesta bola celá po diaľnici, čo teda nič moc ako zážitok, ale zasa aspoň kilometre ubiehali rýchlo. Šli sme smerom na Berlín a Hamburg. Zatiaľ sme sa nedohadovali, kde budeme spať. Rozhodli sme sa, že potiahneme, koľko budeme vládať a niekde v kútiku duše sme dúfali, že dorazíme až na pôvodne plánované miesto. To sa nakoniec nejakým zázrakom podarilo a po 780km štreke (zatiaľ náš denný rekord, a teda nám silno gratulujem) sme dorazili do Kempu Seecampingplatz BUM v Nemecku, kde už nás čakali kamaráti s pivom, takže koniec dobrý . Pripili sme si na nové brýle, čo sa stalo na tomto výlete naším každodenným zvykom a padli do postele (rozumej na karimatku). A na záver; týmto by sme radi poďakovali tímu Grand Optical Westfield Chodov za ich ochotu a ústretovosť, čím nám umožnili pokračovať ďalej v plnom počte.
Deň 3. - Trajekt do Nórska
Lake Campsite BUM (DEU) ► Sandnes Camping Mandal (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
500km / 6.0h
Ráno sme sa rýchlo pobalili a vyrazili ďalej na sever. Dnes už by to nemal byť taký stres, keďže do prístavu Hirtshals na severe Dánska je to len 4 hodiny cesty. Trajekt odchádza o 18:00, takže máme kopu času. Cesta je pomerne jednotvárna, stále po diaľniciach. Dali sme len krátku prestávku na obed, teda zaliali sme si naše vákuovo sušené jedlá, čo sme si zobrali so sebou a doklepali sme to až do prístavu. Prišli sme asi hodinu vopred, už tam stála celkom veľká skupina áut, karavanov a motoriek. Tak sme sa zaparkovali za nich, povyzliekali bundy, helmy a tak. Nalodenie bolo bezproblémové, motorky sme priviazali gurtňami podľa videa, ktoré nám Kopernik prezieravo poslal vopred. Cesta trvá 2:15, čo je tá rýchlejšia varianta katamaranom, ostatné trajekty idú 3 hodiny. Lístky sme si kúpili už doma cez web www.fjordline.com. Dokonca sme využili ešte aj zľavu, keďže sme sa zaregistrovali do fjord clubu. Trocha som sa obával, po mojej poslednej skúsenosti na lodi, že mi bude zle, takže sme s Maťom zhltli Kinedryl (ten som zabudol doma, našťastie na Dánskych pumpách myslia na všetko), ale nakoniec to bolo v pohode, až tak sa to nehúpalo. Zasa je pravda, že som prevažnú časť plavby strávil na hornej otvorenej palube, na čerstvom vzduchu.
Do nórskeho Kristiansandu sme dorazili asi o 21:00, keďže aj to vylodenie niečo trvá. Potom sme už len nahodili do navigácie kemp a prešli tých zvyšných pár kilometrov. Do kempu (Sandnes Camping) sme dorazili niekedy po desiatej. Hneď pri vchode nás odchytila taká slečna, asi dcéra domácich, skásla nás a o chvíľu už sme stavali stany. Museli sme byť už potichu, keďže už bol nočný kľud a ľudia spali. Ale vonku bolo pomerne svetlo. Pekný kemp to bol, pri vode, trocha nedostatok záchodov, ale inak veľmi fajn. Veľmi sme to už nezdržiavali a ľahli si spať. Nepamätám sa presne, ale pravdepodobne sme si ešte predtým pripili na nové brýle ...
Do nórskeho Kristiansandu sme dorazili asi o 21:00, keďže aj to vylodenie niečo trvá. Potom sme už len nahodili do navigácie kemp a prešli tých zvyšných pár kilometrov. Do kempu (Sandnes Camping) sme dorazili niekedy po desiatej. Hneď pri vchode nás odchytila taká slečna, asi dcéra domácich, skásla nás a o chvíľu už sme stavali stany. Museli sme byť už potichu, keďže už bol nočný kľud a ľudia spali. Ale vonku bolo pomerne svetlo. Pekný kemp to bol, pri vode, trocha nedostatok záchodov, ale inak veľmi fajn. Veľmi sme to už nezdržiavali a ľahli si spať. Nepamätám sa presne, ale pravdepodobne sme si ešte predtým pripili na nové brýle ...
Deň 4. - Lindesnes Lighthouse
Sandnes Camping Mandal (NOR) ► Kjerag Lysebotn Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
250km / 4.5h
Ráno sme sa zobudili skoro, stihli sme ešte spraviť prelet nad kempom s dronom a potom sme vyrazili. Zastavili sme sa v potravinách na nákup a potom už sme vyrazili na dnešný bod záujmu, maják Lindesnes. Bolo to z kempu len kúsok a o chvíľu už sme šľapali z parkoviska hore, čo nám trvalo asi 5 minút. Maják bol veľmi pekný, navyše funkčný, vo vnútri boli rotujúce zrkadlá. Stretli sme tam nejakých Slovákov a trocha pokecali. Oni to pojali inak, chceli navštíviť najjužnejší bod krajiny, teda Lindesnes lighthouse, najsevernejší, teda Nordkapp a aj východný a západný. Zaujímavý plán. Trocha sme tu polietali, keďže tu nebolo až tak veľa ľudí a letecký pohľad na okolité skaly, more a maják vyzeral neskutočne. V celom okolí boli rôzne skalné útvary a v nich chodby, ktorými sa dalo chodiť. Maják bol postavený v roku 1656 a počas vojny bol obsadený nemcami, ktorí si tu vybudovali opevnené stanovište s delami a rôznymi zákopmi. Samotný maják bol niekoľkokrát prestavaný. Keď sme sa dostatočne pokochali, vyrazili sme na sever.
Dnešným cieľom je kemp na vrchole Lysefjord-u. Cesta nebola dlhá a na konci nás čakala ešte pletienka (serpentíny) smerom dole do kempu. Mali sme slnečno celý čas a rýchlo to ubehlo. Niektoré z tých serpentín boli celé uzavreté v tuneli, čo bolo pre nás veľmi zvláštne. Kamaráti s karavanom sa rozhodli, že pletienku dnes neabsolvujú, nakoľko ráno máme naplánovanú túru na Kjeragbolten a teda by sa museli rovnakou pretienkou zasa ráno vracať. Nám to nevadilo, aspoň si trocha zajazdíme, takže sme túto noc trávili oddelene. Kemp bol pomerne malý, motorky sme museli nechať vonku, pravdepodobne hlavne preto, že z vrcholu skaly nad kempom skákali base jumperi, zdá sa, že toto miesto je tým veľmi známe. Dosť fúkalo, tak sme si rozložili stany pri takom múriku, ktorý oddeľoval pasúce sa ovečky od kempu, aby sme boli aspoň trocha v závetrí. Každú chvíľu sme počuli také hlboké buchnutie, ako sa ďalšiemu skokanovi otvoril padák. Pristávali priamo medzi nás.
Dnešným cieľom je kemp na vrchole Lysefjord-u. Cesta nebola dlhá a na konci nás čakala ešte pletienka (serpentíny) smerom dole do kempu. Mali sme slnečno celý čas a rýchlo to ubehlo. Niektoré z tých serpentín boli celé uzavreté v tuneli, čo bolo pre nás veľmi zvláštne. Kamaráti s karavanom sa rozhodli, že pletienku dnes neabsolvujú, nakoľko ráno máme naplánovanú túru na Kjeragbolten a teda by sa museli rovnakou pretienkou zasa ráno vracať. Nám to nevadilo, aspoň si trocha zajazdíme, takže sme túto noc trávili oddelene. Kemp bol pomerne malý, motorky sme museli nechať vonku, pravdepodobne hlavne preto, že z vrcholu skaly nad kempom skákali base jumperi, zdá sa, že toto miesto je tým veľmi známe. Dosť fúkalo, tak sme si rozložili stany pri takom múriku, ktorý oddeľoval pasúce sa ovečky od kempu, aby sme boli aspoň trocha v závetrí. Každú chvíľu sme počuli také hlboké buchnutie, ako sa ďalšiemu skokanovi otvoril padák. Pristávali priamo medzi nás.
Deň 5. - Kjeragbolten hike
Kjerag Lysebotn Camping (NOR) ► Vølstadskogen cabins and camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
150km / 2.5h
Dnes nás čaká výstup na Kjeragbolten. Nevyspali sme sa úplne dobre, lebo bolo v noci svetlo a nedarilo sa nám zaspať. Na toto sa bude asi ťažko zvykať. Ráno bola v kempe hmla, takže sa nedalo odhadnúť, aké bude počasie. Predpoveď bola celkom fajn, len nejaké oblaky, ale žiaden dážď. Pobalili sme teda stany, nahádzali to na motorky a zopakovali sme si včerajšiu pletienku, tento raz smerom nahor. Zaparkovali sme na parkovisku Øygardstøl, kde sa začína výstup a prezliekli sa do turistického. Veci sme si odložili ku kamarátom do prívesu, aby sme ich nemuseli pchať do kufrov. Mucha (to je náš dron) tiež ostala v prívese, nakoľko tu visela tabuľa, že je zákaz lietať pod hrozbou pokuty a zhabania drona. To sme riskovať nechceli, takže letecký záber mať nebudeme. Vyrazili sme a počasie sa trocha zlepšilo. Bolo vidno až dole do fjordu, pekná výška, a to sme ešte mali vystúpať vyššie. Smerom nahor pribudli nejaké mraky, ale stále bola pomerne dobrá viditeľnosť. Cestou som ponachádzal aj nejaké kešky (www.geocaching.com). Jedna mala byť uložená pod kameňom, na stene núdzového úkrytu. Bol to taký malý domček, komplet celý z kameňa. Túto kešku sme nakoniec nenašli, hoci sa do hľadania zapojili aj ne-kešeri .
Keď sme za sebou mali dve veľké stúpania a dve klesania, vystúpali sme na vrchol útesu. Trasa ďalej viedla po relatívnej rovine. Tu sa nám ale pokazilo počasie, začalo fúkať a padla hmla. Miestami tu hore bol aj sneh a začalo drobne mrholiť, tak sme si dali na seba nepremoky. Nakoniec sme ale úspešne dorazili do cieľa. Nebolo tam až tak veľa ľudí, okrem nás asi len 2 skupinky, jedna z nich boli nejakí miestni v tričkách a teniskách . Hudbu si urobil fotku aj na skale, Kopernik tam dokonca liezol 2x, keďže nebol spokojný s prvou fotkou. Ja som naň nešiel, rímsa, po ktorej sa tam liezlo bola široká ledva na veľkosť nohy a celá špinavá od hliny a snehu. Bolo to riadne klzké, zdalo sa mi, že tu naozaj nie je umenie sa zošmyknúť a zrúbať sa dole. Kameň je viac ako 1000m nad hladinou fjordu, takže takýto let by bol určite náš posledný. Keď sa sem ale raz vrátim a bude krajšie počasie, dúfam, že sa mi to podarí. Keď už sa všetci do sýtosti pofotili, vybrali sme sa na spiatočnú cestu. Stále bola zlá viditeľnosť a miestami jemne pršalo. Zároveň však bolo pomerne teplo, takže človek riešil neustále dilemu, či je lepšie sa potiť v pršiplášti, alebo moknúť. Musím uznať, že táto túra bola pre mňa dosť náročná (vzhľadom na moje pokazené koleno). Zjavne som pri navrhovaní tréningových trás urobil niekde chybu, lebo táto túrička bola minimálne 2x náročnejšia.
Počas posledného zostupu začalo pršať a riadne sa to šmýkalo. Nejak sme to pokĺzali a po šiestich hodinách sme to zapichli do reštiky na parkovisku, kde sme si dali nejaký ten zaslúžený koláčik a filtrovanú kávu. Potom nasledovalo prezliekanie sa do motorkových vecí a nepremokov, keďže husto pršalo. Snažili sme sa zostať pred štartom suchí a prezliekali sme sa postupne u kamarátov v aute. Nakoniec sme konečne vyrazili, čakalo nás ešte asi 150km. Pôvodne sme mali ísť do base kempu Preikestolen, kde sme mali ďalší deň absolvovať túru. Nakoniec sme sa tam ale nedostali, pretože po ceste bol trajekt, ktorý v čase, keď sme tam dorazili už nepremával. Takže sme hľadali nejaký ďalší kemp. Rozhodli sme sa, že teda Preikestolen vynecháme a namiesto toho si vylezieme k ľadovcu Buarbreen. Skončili sme nakoniec v kempe Vølstadskogen Hytte og Camping, kde sme si vzali za pomerne slušnú cenu krásnu chatku, aby sme si mohli vysušiť veci, keďže nám celú cestu pršalo. Našťastie, keď sme dorazili do kempu, dážď ustal. Všetko sme teda povešali na šnúry, ale len vo vnútri chatky, lebo to vyzeralo, že dážď sa môže kedykoľvek vrátiť. Potom sme už len s kamošmi posedeli, podebatovali a šli spať.
Keď sme za sebou mali dve veľké stúpania a dve klesania, vystúpali sme na vrchol útesu. Trasa ďalej viedla po relatívnej rovine. Tu sa nám ale pokazilo počasie, začalo fúkať a padla hmla. Miestami tu hore bol aj sneh a začalo drobne mrholiť, tak sme si dali na seba nepremoky. Nakoniec sme ale úspešne dorazili do cieľa. Nebolo tam až tak veľa ľudí, okrem nás asi len 2 skupinky, jedna z nich boli nejakí miestni v tričkách a teniskách . Hudbu si urobil fotku aj na skale, Kopernik tam dokonca liezol 2x, keďže nebol spokojný s prvou fotkou. Ja som naň nešiel, rímsa, po ktorej sa tam liezlo bola široká ledva na veľkosť nohy a celá špinavá od hliny a snehu. Bolo to riadne klzké, zdalo sa mi, že tu naozaj nie je umenie sa zošmyknúť a zrúbať sa dole. Kameň je viac ako 1000m nad hladinou fjordu, takže takýto let by bol určite náš posledný. Keď sa sem ale raz vrátim a bude krajšie počasie, dúfam, že sa mi to podarí. Keď už sa všetci do sýtosti pofotili, vybrali sme sa na spiatočnú cestu. Stále bola zlá viditeľnosť a miestami jemne pršalo. Zároveň však bolo pomerne teplo, takže človek riešil neustále dilemu, či je lepšie sa potiť v pršiplášti, alebo moknúť. Musím uznať, že táto túra bola pre mňa dosť náročná (vzhľadom na moje pokazené koleno). Zjavne som pri navrhovaní tréningových trás urobil niekde chybu, lebo táto túrička bola minimálne 2x náročnejšia.
Počas posledného zostupu začalo pršať a riadne sa to šmýkalo. Nejak sme to pokĺzali a po šiestich hodinách sme to zapichli do reštiky na parkovisku, kde sme si dali nejaký ten zaslúžený koláčik a filtrovanú kávu. Potom nasledovalo prezliekanie sa do motorkových vecí a nepremokov, keďže husto pršalo. Snažili sme sa zostať pred štartom suchí a prezliekali sme sa postupne u kamarátov v aute. Nakoniec sme konečne vyrazili, čakalo nás ešte asi 150km. Pôvodne sme mali ísť do base kempu Preikestolen, kde sme mali ďalší deň absolvovať túru. Nakoniec sme sa tam ale nedostali, pretože po ceste bol trajekt, ktorý v čase, keď sme tam dorazili už nepremával. Takže sme hľadali nejaký ďalší kemp. Rozhodli sme sa, že teda Preikestolen vynecháme a namiesto toho si vylezieme k ľadovcu Buarbreen. Skončili sme nakoniec v kempe Vølstadskogen Hytte og Camping, kde sme si vzali za pomerne slušnú cenu krásnu chatku, aby sme si mohli vysušiť veci, keďže nám celú cestu pršalo. Našťastie, keď sme dorazili do kempu, dážď ustal. Všetko sme teda povešali na šnúry, ale len vo vnútri chatky, lebo to vyzeralo, že dážď sa môže kedykoľvek vrátiť. Potom sme už len s kamošmi posedeli, podebatovali a šli spať.
V Nórsku nájdete okrem iných turistických destinácií aj miesto s názvom Kjerag. Ide o najvyšší vrch pohoria Lysefjord na juhozápade krajiny. Vytvoril ho ľadovec v priebehu doby ľadovej. Po jeho ústupe bol zaplavený morskou vodou. Lysefjord sa rozprestiera na dĺžke neuveriteľných 42 kilometrov a skalnaté steny jeho útesov padajú do vody z výšky viac ako 1 kilometer. Keďže prostredie a terén nie sú veľmi pohostinné, na tomto území sa nachádzajú len dve dedinky, Forsand a Lysebotn. Každá z nich sa nachádza na opačnom konci. Práve v katastri obce Forsand sa nachádza spomínaný Kjerag tiež nazývaný aj Kiragg. Je známou turistickou atrakciou, ktorá priťahuje množstvo návštevníkov. Leží v nadmorskej výške približne 1000 metrov nad morom a vznáša sa nad ostatnými vrcholmi pohoria. Pre mnohých turistov je lákadlom nádherný výhľad na okolitú krajinu, ktorý ponúka. No vyvrcholením túry či exkurzie je Kjeragbolten, okrúhly balvan, ktorý uviazol medzi dvoma skalami. Jeho objem je približne 5 metrov kubických a dnes je z neho známa turistická atrakcia. Odhaduje sa, že sa na tomto mieste zasekol pri ústupe ľadovca asi 50000 rokov pred naším letopočtom. Najlepší čas na turistiku smerom na Kjerag je sezóna od júna do septembra. Celkový čas túry je v rozmädzí od 5 do 6 hodín a celková dĺžka je takmer 10 kilometrov. Treba mať však na pamäti preventívne opatrenia, vhodnú turistickú obuv, teplé oblečenie, jedlo a pitie. Niekedy sa môže stať, že poveternostné podmienky si vyžadujú používanie vychádzkových palíc. No a samozrejmosťou je dobrá fyzická kondícia. Na Kjerag sa naskytá pôsobivý pohľad aj z fjordu, a to buď z trajektu alebo vyhliadkovej lode.
Deň 6. - Låtefossen Waterfall
Vølstadskogen cabins and camping (NOR) ► Trolltunga Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
240km / 4.5h
Ráno to vyzeralo na pekné počasie, tak sme rýchlo pobalili posušené veci a vyrazili. Dnes nás čaká 240km, čo nie je veľa a po ceste by sme mali vidieť krásny vodopád, Låtefossen Waterfall. Vyrážame na sever, smerom na Stavanger. Hneď na začiatku bola jedna odbočka, do ktorej sme sa triafali na viac krát, pretože bola vo vnútri tunela, kde navigácia nemala signál a tak sme to prešli. Nakoniec sa ale podarilo. Zo Stavangeru sme šli ďalej na sever druhým najdlhším tunelom v Nórsku, ktorý mal 14.4km. Volá sa Ryfylke Tunnel a vedie popod more. Veľmi zvláštny pocit, najskôr sme dlho klesali, potom to šlo vodorovne a sem tam bola aj nejaká zákruta. Nakoniec sme vystúpali zasa nahor. Vždy v strede týchto dlhých tunelov mali na modro namaľované steny, človek si nemohol nepredstaviť tie masy vody nad sebou. Keď sme konečne vyliezli von v meste Tau, zastavili sme sa na nákup. Potom sme šli ďalej na severozápad až do mesta Hjelmeland, kde sme nastúpili na trajekt do Nesviku. Keď sme prišli do prístavu, trajekt tam akurát stál. Takže sme sa bez čakania nalodili a začali sa rozhliadať, ako sa to tu vlastne platí. Nakoniec nám tetula len odfotila poznávacie značky, že účet nám príde domov. Tak to som zvedavý .
Krátko potom, ako sme sa vylodili sme zastavili na malom parkovisku pri ceste, aby sme si uvarili jednu z tých dobrôt, čo sme si viezli. Kým chalani zohrievali vodu, napadlo ma, že polietam s dronom, tak som to vybalil a vyštartoval. Hneď kúsok za nami bola voda, asi fjord alebo jazero a v jeho okolí krásne malé domčeky so zelenými strechami. Vyzeralo to fakt malebne. Potom som dostal skvelý nápad, že natočím ako dron pristane pomedzi motorky až ku nám. Skončilo sa to nesprávnym nasmerovaním (keď človek letí smerom k sebe, má obrátené otáčanie do bokov, vpravo je vľavo a naopak) a kolíziou s motorkou. V strese som ho ešte aj chytil do ruky a riadne ma porezal. Navyše som odlomil z dvoch vrtuliek a zasekol gimbál s kamerou v takej vykrútenej polohe. Celý smutný, že som asi úplne nezmyselne zničil dron sme sa najedli, pobalili a pokračovali.
Šli sme ďalej na severozápad, popri krásnom fjorde a kochali sa. Po chvíli sme si dali krátku pauzu pri peknom vodopáde a vymenili sme pri tej príležitosti tie dve zlomené vrtulky (mali sme nejaké náhradné). Tá zaseknutá kamera bol ale väčší problém. Nakoniec sme ho rozobrali, ale nepodarilo sa to úplne. Ale keď sme ho znova zložili, ako zázrakom bola kamera zasa v správnej polohe, asi sa to nejak popravilo, ako sme s tým manipulovali. Tak sme hneď polietali a skusmo natočili vodopád, pri ktorom sme stáli. Všetko vyzeralo, že funguje, takže mi dosť odľahlo. Asi po hodine a pól sme dorazili k vodopádu Låtefossen. Je to jeden z najznámenších vodopádov v Nórsku, je dvojitý, meria 165m a steká rovno popod hlavnú cestu z horského jazera Lotevatnet. Dosť nás prekvapil mohutný hukot, ktorý sme počuli už niekoľko sto metrov predtým, ako sme vodopád zbadali. Zastali sme na malom parkovisku a rovno vyslali Muchu na prieskum, aby sme z tohoto krásneho miesta mali aj letecký záber. Teraz nám do kempu zostával iba kúsok.
Do mesta Odda sme dorazili asi za štvrť hodinku. Priamo cez mesto tiekla taká silná horská rieka, veľmi pekne to tam vyzeralo. Zastavili sme sa ešte na pumpe natankovať a v obchode. V kempe mali cedulku, že sú plní, tak som myslel, že ideme hľadať iný, ale Kopernik sa nedal odradiť a šiel sa spýtať. Nakoniec pre nás vybavil luxusný plac a dokonca aj pre kamošov s karavanom. Kemp bol rovno na začiatku fjordu, nebol veľmi veľký a ani nejako husto obsadený, mali tam len nejaké bezpečnostné pravidlá kvôli požiaru, že museli byť stany od seba 3m. Dnes sme si kúpili v obchode plnené cestoviny s omáčkou, takže sme mali trocha inú večeru, pre zmenu. Podvečer dorazil tím 2 s karavanom, tak sme sa ešte boli spolu prejsť popri vode a trocha sme posedeli. Všetci sme sa tešili na zajtrajšiu túru, mala byť ľahšia ako tá ku Kjeragbolten-u a navyše hlásili pekné počasie.
Krátko potom, ako sme sa vylodili sme zastavili na malom parkovisku pri ceste, aby sme si uvarili jednu z tých dobrôt, čo sme si viezli. Kým chalani zohrievali vodu, napadlo ma, že polietam s dronom, tak som to vybalil a vyštartoval. Hneď kúsok za nami bola voda, asi fjord alebo jazero a v jeho okolí krásne malé domčeky so zelenými strechami. Vyzeralo to fakt malebne. Potom som dostal skvelý nápad, že natočím ako dron pristane pomedzi motorky až ku nám. Skončilo sa to nesprávnym nasmerovaním (keď človek letí smerom k sebe, má obrátené otáčanie do bokov, vpravo je vľavo a naopak) a kolíziou s motorkou. V strese som ho ešte aj chytil do ruky a riadne ma porezal. Navyše som odlomil z dvoch vrtuliek a zasekol gimbál s kamerou v takej vykrútenej polohe. Celý smutný, že som asi úplne nezmyselne zničil dron sme sa najedli, pobalili a pokračovali.
Šli sme ďalej na severozápad, popri krásnom fjorde a kochali sa. Po chvíli sme si dali krátku pauzu pri peknom vodopáde a vymenili sme pri tej príležitosti tie dve zlomené vrtulky (mali sme nejaké náhradné). Tá zaseknutá kamera bol ale väčší problém. Nakoniec sme ho rozobrali, ale nepodarilo sa to úplne. Ale keď sme ho znova zložili, ako zázrakom bola kamera zasa v správnej polohe, asi sa to nejak popravilo, ako sme s tým manipulovali. Tak sme hneď polietali a skusmo natočili vodopád, pri ktorom sme stáli. Všetko vyzeralo, že funguje, takže mi dosť odľahlo. Asi po hodine a pól sme dorazili k vodopádu Låtefossen. Je to jeden z najznámenších vodopádov v Nórsku, je dvojitý, meria 165m a steká rovno popod hlavnú cestu z horského jazera Lotevatnet. Dosť nás prekvapil mohutný hukot, ktorý sme počuli už niekoľko sto metrov predtým, ako sme vodopád zbadali. Zastali sme na malom parkovisku a rovno vyslali Muchu na prieskum, aby sme z tohoto krásneho miesta mali aj letecký záber. Teraz nám do kempu zostával iba kúsok.
Do mesta Odda sme dorazili asi za štvrť hodinku. Priamo cez mesto tiekla taká silná horská rieka, veľmi pekne to tam vyzeralo. Zastavili sme sa ešte na pumpe natankovať a v obchode. V kempe mali cedulku, že sú plní, tak som myslel, že ideme hľadať iný, ale Kopernik sa nedal odradiť a šiel sa spýtať. Nakoniec pre nás vybavil luxusný plac a dokonca aj pre kamošov s karavanom. Kemp bol rovno na začiatku fjordu, nebol veľmi veľký a ani nejako husto obsadený, mali tam len nejaké bezpečnostné pravidlá kvôli požiaru, že museli byť stany od seba 3m. Dnes sme si kúpili v obchode plnené cestoviny s omáčkou, takže sme mali trocha inú večeru, pre zmenu. Podvečer dorazil tím 2 s karavanom, tak sme sa ešte boli spolu prejsť popri vode a trocha sme posedeli. Všetci sme sa tešili na zajtrajšiu túru, mala byť ľahšia ako tá ku Kjeragbolten-u a navyše hlásili pekné počasie.
Deň 7. - Buarbreen hike & Bergen
Trolltunga Camping (NOR) ► Midttun Motell & Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
160km / 3.0h
Dnes som sa celkom fajn vyspal napriek tomu svetlu, čo tu nezhasínajú na noc. Dali sme si raňajky a vyrazili. Parkovisko, z ktorého sa túra začína bolo vzdialené len asi 10 minút, takže zanedlho sme už šľapali hore s batohmi. Na začiatku, kúsok od parkoviska sa pásli takéto rozprávkové kravy. Tentoraz s nami šla aj Mucha. Cesta viedla popri mohutnom potoku, ktorý tečie z ľadovca Buarbreen (čo je jeden z mnohých splazov obrovského ľadovca Folgefonna), ku ktorému dnes máme namierené. Najskôr sme šli cez hustý les, ale napriek tomu, že sme boli pod stromami bolo pomerne teplo. Nebolo tu príliš veľa ľudí, až na jednu skupinku študentov, ktorú sme po chvíli nechali za sebou. Šlo sa dobre, stúpanie nebolo príliš veľké. Neskôr pribudli nejaké tie laná a potom aj občasný sneh. Celú cestu sme sa nevedeli vynadívať, údolie Buerdalen, ktorým sme šli, bolo ako z rozprávky. Odhadujem, že na vrchol sme šli asi 2-2.5 hodiny. Úplne k ľadovcu som nešiel, chcel som si po tej minulej túre trocha pošanovať koleno. Ale aj z pod ľadovca to bol nádherný výhľad. Aj Mucha si 2-3 krát zalietala a urobili sme pekné zábery do filmu, dúfam len, že nebudú roztrasené, keďže sa s dronom len učím lietať.
Zostup bol už pre moje koleno horší, bol som rád, že som si zobral paličky a mohol som sa trocha o ne oprieť. Ostatní mi trocha ušli, ale zišiel som to v pohode svojím tempom a stretli sme sa dole pri motorkách. Uvarili sme si obed, nejaké vákuované dobroty zasa. Rozlúčili sme sa s kamošmi s karavanom, keďže tu sa naše cesty rozchádzali. My sme vyrazili do Bergenu a oni mali iné plány. Veď uvidíme, možno sa ešte niekde stretneme. Cesta ubiehala rýchlo, nakoniec bolo to dnes len asi 160km, či sa dá v pohode zvládnuť aj po 5 hodinovej túre. Cestou sme mali zasa jeden trajekt a ako sa tu stalo zvykom, už nás čakal, takže to bola rýchlovka. Do Bergenu sme dorazili až podvečer, navigácia nás tam trocha povodila po obchvatoch, kým sme konečne prišli do centra. Nemali sme čas na nič viac než krátku prechádzku. Mesto bolo krásne, bude sa sem treba vrátiť na dlhšie. Keď sme sa prešli a nakúpili si nejaké veci na večeru, vybrali sme sa hľadať ubytovanie. Mali sme ho už rezervované zo včera cez Booking, takže to šlo bez problémov. Dnes to vyšlo na malú chatku. Inak kemp bol v pohode, všetko čisté a pekné. Aj sme si vyprali nejaké veci, sprchli sa a zaľahli.
Zostup bol už pre moje koleno horší, bol som rád, že som si zobral paličky a mohol som sa trocha o ne oprieť. Ostatní mi trocha ušli, ale zišiel som to v pohode svojím tempom a stretli sme sa dole pri motorkách. Uvarili sme si obed, nejaké vákuované dobroty zasa. Rozlúčili sme sa s kamošmi s karavanom, keďže tu sa naše cesty rozchádzali. My sme vyrazili do Bergenu a oni mali iné plány. Veď uvidíme, možno sa ešte niekde stretneme. Cesta ubiehala rýchlo, nakoniec bolo to dnes len asi 160km, či sa dá v pohode zvládnuť aj po 5 hodinovej túre. Cestou sme mali zasa jeden trajekt a ako sa tu stalo zvykom, už nás čakal, takže to bola rýchlovka. Do Bergenu sme dorazili až podvečer, navigácia nás tam trocha povodila po obchvatoch, kým sme konečne prišli do centra. Nemali sme čas na nič viac než krátku prechádzku. Mesto bolo krásne, bude sa sem treba vrátiť na dlhšie. Keď sme sa prešli a nakúpili si nejaké veci na večeru, vybrali sme sa hľadať ubytovanie. Mali sme ho už rezervované zo včera cez Booking, takže to šlo bez problémov. Dnes to vyšlo na malú chatku. Inak kemp bol v pohode, všetko čisté a pekné. Aj sme si vyprali nejaké veci, sprchli sa a zaľahli.
Folgefonna je súhrnný názov pre tri náhorné ľadovce v oblasti Hardanger v grófstve Vestland v Nórsku. Nachádzajú sa na polostrove Folgefonna v obciach Ullensvang, Kvinnherad a Etne. Ľadovec je domovom letného lyžiarskeho strediska, ktoré sa nachádza v jeho severnej časti. Najväčšie odtokové ľadovce z Folgefonny sú Blomstølskardbreen, Bondhusbreen a Buarbreen. Od roku 1960 sa Blomstølskardbreen na južnom konci Folgefonny zmenil len veľmi málo. Bondhusbreen a Buerbreen ďalej na sever rástli v 90. rokoch, ale od roku 2000 ustupujú. Ľadovec je známou turistickou atrakciou. Roztopená voda z tohto ľadovca sa plní do fliaš pri zdroji, čím vzniká produkt Isklar. Roztopená voda tiež steká po rieke z Buarbreenu dolu do jazera Sandvinvatnet.
Deň 8. - Briksdalsbreen
Midttun Motell & Camping (NOR) ► Olden Camping Gytri (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
310km / 5.5h
Zobudili sme sa do ďalšieho slnečného rána, rýchle raňajky a fičíme. Dnes to bude trocha dlhší presun, cca 300km. Zo začiatku sa cesta vinula popri fjordoch a nasledoval trajekt do mestečka Lavik. Zhruba niekde za polovicou cesty sme si dali krátku pauzičku, lebo sme pri ceste zbadali krásny vodopád Huldefossen Waterfall. Chalani sa k nemu boli pozrieť a ja som sa tam vybral letecky. Potom nás čakali nejaké hory a serpentíny. Na vrchole bola úžasná vyhliadka na Innvikfjorden. Ako sme sa tam kochali, zastalo pri mne BMW s nórskou značkou, vyklonil sa z neho potetovaný týpek a po slovensky sa ma pýtal, kam ideme, čo teda dosť prekvapilo. Nakoniec vysvitlo, že je to Slovák, čo žije v Nórsku. V dedinke dole pracuje ako mäsiar. Celou cestou dolu šiel pred nami a vyzeralo to, že máme kus cesty spoločný. Nakoniec, keď sme sa už blížili ku kempu pod ľadovcom Briksdalsbreen znova zastavil a pozýval nás k sebe na kávu. Slušne sme odmietli, že sme unavení a chceme sa už zložiť v kempe. Ale musíte uznať, že k tomuto mäsiarovi ísť domov chce istú dávku odvahy . Nakoniec sme pokračovali bez kávy ďalej (neľutujem, lebo šanca, že by to bol mäsiar/barista asi nie je veľká ).
Do kempu sme mali už len pár minút. V jednom mieste bol taký srandovný tunelík, len taká rúra, ktorá bola len pre náš smer, moc sa mi do nej nechcelo, tak som to švihol cez protismer (to už bola taká maličká cesta na konci sveta). Bolo to veľmi úzke a samozrejme, že hneď na začiatku sa vyrútilo oproti auto, snažil som sa vyhnúť a ustlal som si aj s motorkou do jarku. Chalani zastali a nejako sme to spolu zdvihli, čo teda pri tom, ako sme boli naložení nebola až taká sranda, ale tak hlavne, že sa nič nestalo. Týpek nám vysvetlil, že sme mali ísť tou rúrou, tak sme sa kúsok vrátili a šli tadiaľ. Bolo to ako keby si niekde na dedine svojpomocne postavili ľudia tunel, tma ako v rohu, ale nakoniec v pohode. Dorazili sme do kempu Gytri a teda poviem vám, toto je zatiaľ najkrajší kemp, v akom som kedy bol. Volali nám aj kamoši s autom, že tiež sem prídu, tak sme vybavili rovno spoločný obrovský plac s výhľadom na jazero Oldevatnet. Kopernik sa tu rovno okúpal, kým svietilo slnko som myslel, že to tiež skúsim, ale v zápätí zapadlo za kopec a už sa mi to nevidelo ako až taký dobrý nápad. Večer domáci robili obrovskú vatru a dali sme si miestne pivko (Hansa - taká vodička, ale osviežilo). Potom sme posedeli s kamošmi a povymieňali si zážitky z posledných dní. Keď pôjdem do Nórska nabudúce, sem sa určite vrátim a strávim tu zopár dní (nejaké tie túričky, kajak a tak pod.), toto miesto bolo naozaj neskutočné. Inak tá krásna drevená stavba so zelenou strechou je WC, vo vnútri luxusne zariadené a hral mi tam k tomu Sting, jednoducho paráda.
Do kempu sme mali už len pár minút. V jednom mieste bol taký srandovný tunelík, len taká rúra, ktorá bola len pre náš smer, moc sa mi do nej nechcelo, tak som to švihol cez protismer (to už bola taká maličká cesta na konci sveta). Bolo to veľmi úzke a samozrejme, že hneď na začiatku sa vyrútilo oproti auto, snažil som sa vyhnúť a ustlal som si aj s motorkou do jarku. Chalani zastali a nejako sme to spolu zdvihli, čo teda pri tom, ako sme boli naložení nebola až taká sranda, ale tak hlavne, že sa nič nestalo. Týpek nám vysvetlil, že sme mali ísť tou rúrou, tak sme sa kúsok vrátili a šli tadiaľ. Bolo to ako keby si niekde na dedine svojpomocne postavili ľudia tunel, tma ako v rohu, ale nakoniec v pohode. Dorazili sme do kempu Gytri a teda poviem vám, toto je zatiaľ najkrajší kemp, v akom som kedy bol. Volali nám aj kamoši s autom, že tiež sem prídu, tak sme vybavili rovno spoločný obrovský plac s výhľadom na jazero Oldevatnet. Kopernik sa tu rovno okúpal, kým svietilo slnko som myslel, že to tiež skúsim, ale v zápätí zapadlo za kopec a už sa mi to nevidelo ako až taký dobrý nápad. Večer domáci robili obrovskú vatru a dali sme si miestne pivko (Hansa - taká vodička, ale osviežilo). Potom sme posedeli s kamošmi a povymieňali si zážitky z posledných dní. Keď pôjdem do Nórska nabudúce, sem sa určite vrátim a strávim tu zopár dní (nejaké tie túričky, kajak a tak pod.), toto miesto bolo naozaj neskutočné. Inak tá krásna drevená stavba so zelenou strechou je WC, vo vnútri luxusne zariadené a hral mi tam k tomu Sting, jednoducho paráda.
Deň 9. - Dalsnibba a Trollstigen
Olden Camping Gytri (NOR) ► Kviltorp Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
260km / 5.0h
Dnes nás čaká prechod cez horu Dalsnibba, ktorá má 1476m a je z nej krásny výhľad na fjord Geirangerfjorden. Je to najvyšší výhľad na fjord v Európe (na ktorý vedie cesta). Ako sme začali stúpať do hôr, rýchlo sa ochladilo. Krajina sa zmenila zo zelenej na bielu. V tuneloch, ktorých to bolo neúrekom bola riadna kosa (cca 9-10°C), človek sa nevedel dočkať, kedy to skončí. Ale výhľad z vrcholu bol naozaj úžasný. Riadne tam fučalo, kto mal, vytiahol aj čapicu . Keď sme sa vynadívali, zohriali sme sa trocha v reštike kávičkou a prešli si obchod so suvenírmi, kde sme nakúpili nejaké tie nálepky a tak podobne. A tak sa stalo, že sa k výprave pridal Magnus, jediný los, ktorého sme po ceste videli . Šli sme ďalej na sever, použili krátky trajekt a naobedovali sa v mestečku Valldal, na pobreží Storfjorden.
Ďalej nás čakala Trolia cesta, Trollstigen, kde sme si užili krásne zákruty a neskutočné scenérie. Taktiež veľmi známa lokalita pre base jumperov. Mali sme dnes šťastie na krásne počasie, lebo tu vie byť taká hmla, že človek nevidí vôbec nič. My sme mali neskutočné výhľady. Cesta dole sa krútila ešte viac, ako smerom hore, super sme si zajazdili. Dole na parkovisku sme ešte na chvíľu zastali a urobili krátky prelet dronom. Ďalej sme pokračovali do mesta Molde, cestou sme využili dnes už druhý trajekt a ubytovali sme sa v kempe Kviltorp. Nemali tam veľa voľného (väčšina miest bola určená pre karavany), ale nakoniec nás uplácli na detské ihrisko, čo bolo praktické, lebo to bolo hneď vedľa spŕch a stĺpika na elektriku. Navyše sme tu mali k dispozícii stôl, lavice a aj hojdačky . Plní zážitkov sme si ľahli spať.
Ďalej nás čakala Trolia cesta, Trollstigen, kde sme si užili krásne zákruty a neskutočné scenérie. Taktiež veľmi známa lokalita pre base jumperov. Mali sme dnes šťastie na krásne počasie, lebo tu vie byť taká hmla, že človek nevidí vôbec nič. My sme mali neskutočné výhľady. Cesta dole sa krútila ešte viac, ako smerom hore, super sme si zajazdili. Dole na parkovisku sme ešte na chvíľu zastali a urobili krátky prelet dronom. Ďalej sme pokračovali do mesta Molde, cestou sme využili dnes už druhý trajekt a ubytovali sme sa v kempe Kviltorp. Nemali tam veľa voľného (väčšina miest bola určená pre karavany), ale nakoniec nás uplácli na detské ihrisko, čo bolo praktické, lebo to bolo hneď vedľa spŕch a stĺpika na elektriku. Navyše sme tu mali k dispozícii stôl, lavice a aj hojdačky . Plní zážitkov sme si ľahli spať.
Deň 10. - Trollkyrkja
Kviltorp Camping (NOR) ► Storsand Gård Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
300km / 5.0h
Dnes sme vyrazili zavčasu, keďže nás čaká cca 4-hodinová túra k vodopádu Trollkyrkja. Malo by tam byť parkovisko na začiatku túry, ale nejak sa nám ho nedarilo nájsť. Navigácia sa snažila nás točiť dokolečka cez neďalekú dedinu. Nakoniec sme to však našli. Bolo to dosť prázdne, len zopár áut. Rýchlo sme sa prezliekli, navešali veci na motorky a zakryli to celé plachtou, keby pršalo. Vyzeralo to ale na slnečný deň. Cesta najskôr viedla po rovinke k lesu. Po chvíli sme prebrodili potok, nebolo to úplne jednoduché, následne sme zistili, že 100m nižšie bol most. Nejak sme odbočili asi z trasy. Po chvíli sme začali stúpať cez taký pekný brezový lesík, popri potoku. Zanedlho lesík skončil a šli sme na slnku. Celkom som sa zapotil, ale nakoniec po asi hodinke a pól sme dorazili k diere v skale. To mal byť vchod do jaskyne, išla z neho slušná zima. Nahodili sme bundy, čelovky a vliezli dnu. Celkom to bolo dobrodružné, v úplnej tme sme sa miestami aj plazili po mokrých skalách. Asi po 15 minútach sme dorazili k vodopádu, tiekol z otvoru v strope, asi 15m nad nami. Dalo sa vyštverať na takú rímsu a odtiaľ sa ho dalo takmer dotknúť. Nádhera.
Všimol som si, že sa z jaskyne dá vyliezť aj smerom nahor, bolo tam vidno ako ďalším otvorom svieti dnu svetlo. Chalani sa vrátili pôvodnou cestou a ja som sa vytrepal úzkym komínom hore. Vyšiel som von kúsok od miesta, kde voda padala dnu do jaskyne. Vtedy som si všimol, že je tam rebrík, tak som sa po ňom pustil dole, priviedol ma k ústiu potoka, ktorý tu padal dole do jaskyne. Chodník však viedol ešte ďalej a tak som sa po ňom pustil. Nakoniec som našiel ďalšiu jaskyňu a v nej ďalší nádherný vodopád, plný farieb. Vrátil som sa zavolať chalanov a pozreli sme si ho spolu. Celkovo nie veľmi náročná túra, ktorá ale určite stála za to. Vrátili sme sa teda na parkovisko a vyrazili na sever, dnes nás ešte čakala Atlantic Ocean Road, známa cesta s mostom, ktorý v určitom uhle vyzerá, že končí vo vzduchu. Prišli sme tam celkom rýchlo, dali sme len krátku zastávku na obed v takýchto fajných búdkach. Nakúpili v miestnom shope nálepky na kufre a polietali sme s Muchou, lebo to tu bolo fakt pekné. Rôzne cestičky cez ostrovčeky, spomínaný most a nekonečný oceán.
Ďalej sme pokračovali na východ a už sme sa museli trocha poponáhľať, lebo podľa plánu nás čakal trajekt z Kristiansundu do dedinky Tømmervåg. Ako sme už zistili minule, trajekty tu chodia tak cca do 18tej. Nakoniec sme dorazili do Kristiansundu okolo šiestej a podľa rozpisu šiel posledný trajekt o pol siedmej, takže sme to v pohode stihli. Nasledovala dlhá cesta popri Årvågsfjorden, popod Trondheim. Mesto sme si už pozrieť nestihli, do kempu Storsand Gård sme dorazili niekedy po deviatej. Našli sme si pekné miesto kde práve prebiehal krásny západ slnka, ktorý trval až do polnoci, takže sme si ho stihli riadne vychutnať. Dali sme si večeru na skalách s výhľadom na more. Jediné mínus tohto kempu bol obchod, kde nemali pivo. Ako sme sedeli na tých skalách, tak ma niečo, asi komár, poštípalo rovno do stredu hornej pery, takže som najbližšie 4 hodiny vyzeral ako Pamela Anderson, na čom sa chalani výborne bavili. Nemám im to za zlé, keďže pri pohľade do zrkadla som sa sám len ťažko zdržal smiechu. Dali sme ešte sprchu, pofotili si západ slnka a ľahli sme si spať.
Všimol som si, že sa z jaskyne dá vyliezť aj smerom nahor, bolo tam vidno ako ďalším otvorom svieti dnu svetlo. Chalani sa vrátili pôvodnou cestou a ja som sa vytrepal úzkym komínom hore. Vyšiel som von kúsok od miesta, kde voda padala dnu do jaskyne. Vtedy som si všimol, že je tam rebrík, tak som sa po ňom pustil dole, priviedol ma k ústiu potoka, ktorý tu padal dole do jaskyne. Chodník však viedol ešte ďalej a tak som sa po ňom pustil. Nakoniec som našiel ďalšiu jaskyňu a v nej ďalší nádherný vodopád, plný farieb. Vrátil som sa zavolať chalanov a pozreli sme si ho spolu. Celkovo nie veľmi náročná túra, ktorá ale určite stála za to. Vrátili sme sa teda na parkovisko a vyrazili na sever, dnes nás ešte čakala Atlantic Ocean Road, známa cesta s mostom, ktorý v určitom uhle vyzerá, že končí vo vzduchu. Prišli sme tam celkom rýchlo, dali sme len krátku zastávku na obed v takýchto fajných búdkach. Nakúpili v miestnom shope nálepky na kufre a polietali sme s Muchou, lebo to tu bolo fakt pekné. Rôzne cestičky cez ostrovčeky, spomínaný most a nekonečný oceán.
Ďalej sme pokračovali na východ a už sme sa museli trocha poponáhľať, lebo podľa plánu nás čakal trajekt z Kristiansundu do dedinky Tømmervåg. Ako sme už zistili minule, trajekty tu chodia tak cca do 18tej. Nakoniec sme dorazili do Kristiansundu okolo šiestej a podľa rozpisu šiel posledný trajekt o pol siedmej, takže sme to v pohode stihli. Nasledovala dlhá cesta popri Årvågsfjorden, popod Trondheim. Mesto sme si už pozrieť nestihli, do kempu Storsand Gård sme dorazili niekedy po deviatej. Našli sme si pekné miesto kde práve prebiehal krásny západ slnka, ktorý trval až do polnoci, takže sme si ho stihli riadne vychutnať. Dali sme si večeru na skalách s výhľadom na more. Jediné mínus tohto kempu bol obchod, kde nemali pivo. Ako sme sedeli na tých skalách, tak ma niečo, asi komár, poštípalo rovno do stredu hornej pery, takže som najbližšie 4 hodiny vyzeral ako Pamela Anderson, na čom sa chalani výborne bavili. Nemám im to za zlé, keďže pri pohľade do zrkadla som sa sám len ťažko zdržal smiechu. Dali sme ešte sprchu, pofotili si západ slnka a ľahli sme si spať.
Deň 11. - Tiahneme na sever...
Storsand Gård Camping (NOR) ► Storli Camping (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
500km / 6.5h
Tento deň bol taký presúvací. Potrebovali sme potiahnuť cca 500km, aby sme sa dostali bližšie k Lofotám. Cesta pekne ubiehala, zastavili sme sa len na krátky obed na odpočívadle pri nádhernej rieke. Tu sme aj prevetrali Muchu, pretože okolie bolo neskutočné a natočili zopár záberov do filmu. Ďalej to bolo pomerne stereotypné. Nekonečná cesta, sem tam nejaký ten fjord, vodopád... Nakoniec sme museli ešte spraviť krátku zastávku a oddýchnuť si, lebo už sa nám začínalo driemať. Zastali sme na pumpe a využili overenú kombináciu Redbull+káva .Nakoniec sme úspešne dorazili až do kempu Storli pri obci Mo i Rana. Tento kemp bol taký poslabší, jeden dom s domácim (ktorý bol pomerne odmeraný) a pokosená lúka, napriek tomu sa ale dalo zaplatiť kartou! K tomu kuchynka a WC. Ale všetko čisté a pekné. Večer nám aj trocha spŕchlo a nebolo tu veľmi čo robiť, tak sme si skoro ľahli spať. Tešili sme sa na ďalší deň, pretože nás čaká pokoriť severný polárny kruh!
Deň 12. - Za polárnym kruhom
Storli Camping (NOR) ► Lofoten Beach Camp (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
330km / 8.0h
Ráno sme vstali a už nepršalo, čo teda bolo celkom potešujúce. Rýchlo sme sa pobalili a vyrazili na cestu, keďže tento deň nás čaká aj trajekt na Lofoty, ktorý už nemáme rezervovaný, takže sa budeme snažiť dostať do prístavu v Bodø čo najskôr. Cesta viedla po takej náhornej planine a po cca 65km sme dorazili k severnému polárnemu kruhu. Zastali sme na parkovisku, keďže tu je obchodík a také turistické centrum. Nakúpili sme nejaké tie tričká, nálepky a pofotili sme sa. Tu sme konečne videli prvého losa, aj keď teda vypchatého . Predsa len, treba spraviť pamätnú foto, ako sme na motorkách za polárnym kruhom. Keď sme vycvakali dostatočný počet záberov, vyrazili sme ďalej na sever. Cesta vyzerala podobne, ako doteraz. Divočina, kríky, rieky a tak. Nakoniec sme zišli z kopcov k fjordu Saltdals. Ďalej sme už pokračovali popri vode až do Bodø. Tentoraz sme sa nemotali a vďaka navigácii sme sa postavili rovno do rady motoriek, čakajúcich na trajekt. Bolo pred nami tak 14-16 motoriek, tak sme verili, že kapacita takej veľkej lode musí byť väčšia, teda čo sa placov pre motorky týka.
Asi po pol hodinke prišla nejaká obsluha, nahrala si na diktafón naše mená a poslali nás dopredu. Po chvíli už sme videli, ako prichádza trajekt. Otvorila sa mu papuľa a postupne vyvrátil všetky autíčka, čo pojedol na Lofotách. Obsluha začala po dvojiciach posielať dnu motorky, ale rovno pred nami sa to zastavilo. Stále sme dúfali, že to sa naplnilo len prvé poschodie, a že sa ešte dostaneme na palubu. Až keď sa papuľa zasa zavrela sme sa zmierili s faktom, že touto loďou skrátka nepôjdeme. Ale aspoň sme boli prví v rade motoriek na ďalšiu. Nechali sme to tam teda zaparkované a šli sme si skrátiť čas do bufetu. Ďalšia loď mala ísť o tri hodiny. Celkom to ubehlo a po nejakých dvoch hodinkách a čosi nás pustili na palubu ďalšej lode. Rýchlo sme priviazali motorky gurtňami, už sme mali skúsenosť z prvého veľkého trajektu a vybrali sa hore na palubu. Zasa sme si s Hudbu šupli kinedryl, keby náhodou. Tentoraz som sa odvážil stráviť časť cesty aj vo vnútri, trocha som si zdriemol. Zvyšnú časť cesty sme ale strávili na otvorenej palube, kochajúc sa ostrovčekmi, ktoré sme stretali po ceste. Keď sme konečne vystúpili na Lofotách, v dedinke Moskenes, vybrali sme sa čo najrýchlejšie obsadiť si kemp, keďže jednak bolo už dosť hodín (cca 21h) a tiež sme sa chceli vyhnúť zápcham na ceste, keďže cez Lofoty ide jedna hlavná cesta a trajekt chrlil autíčka.
Po asi pol hoďke sme dorazili do Lofoten Beach Camp, nádherného kempu na pobreží mora. Miesta mali dosť, tak sme zaparkovali motorky, veci preniesli k moru a postavili stany. Keď sme boli hotoví, bolo už po desiatej, ale keďže bolo stále svetlo ako cez deň, prišlo také spontánne rozhodnutie, že vyrazíme na túru. Mali sme na zajtra naplánovanú túru na Reinebringen, známu vyhliadku na ostrovy. Nie je to dlhý trek, cesta hore trvá len asi hodinku. Tak sme zasa nasadli na motorky, zastavili sme sa ešte po ceste v potravinách na nákup (tam nám nepredali pivo, že po desiatej už nám netreba) a snažili sme sa nájsť začiatok toho výstupu. Nebolo to ľahké a na prvý raz sme to prešli, pretože trek začínal hneď za tunelom, ale na opačnej strane ako sme šli, takže sme si to nevšimli. Už sme začínali byť zľahka zúfalí, ale nakoniec sme to miestečko našli a zaparkovali. Prezliekli sme sa rýchlo do turistického, zakryli motorky pre prípad, že by pršalo a vyrazili. Bola to taká cestička, celá po schodoch z kameňa.
Výstup to bol pomerne nenáročný, ale po celom dni na motorkách dal celkom zabrať. Mysleli sme si, ako sme to geniálne vymysleli, že budeme hore na vyhliadke o pol noci, ale bolo tu pomerne dosť ľudí, ktorí mali zjavne rovnaký nápad. Keď sme to asi po tej hodinke vyšľapali, padla nám všetkým trom sánka. Ako videli sme predtým ten pohľad na internete, ale toto bolo naozaj niečo mimoriadne. Tu som si uvedomil, že dva dni budú na Lofoty zúfalo málo, a že sa sem budem musieť vrátiť aspoň na týždeň. Kombinácia pekného počasia s krásnymi obláčikmi na modrej oblohe, niekoľko hodín trvajúceho západu slnka a naozaj neskutočného výhľadu nám vzala dych. Urobili sme aj krátky prelet dronom a vyškriabali sme sa ešte vyššie na ďalšiu vyhliadku. Tam som už nemal z toho fotenia sa až taký pôžitok, pretože silno fúkalo a mal som dosť neistý pocit, keď som sa snažil zapózovať na okraji priepasti. Neskôr sme sa dozvedeli, že predošlý deň sa presne na tomto mieste zrútil dole nejaký američan a zomrel. Našťastie som od prírody tvor opatrný a až tak nakraj som nešiel .
Cesta dole pre mňa nebola až tak príjemná, ale koleno nakoniec vydržalo, hoci som teda mal pomalšie tempo ako chlapci. Opäť sa veľmi osvedčili paličky a celkom to šlo. K motorkám sme dorazili okolo jednej v noci a rozhodli sme sa, že ideme ešte pozrieť obec Å na západe ostrovov, ktorá je pomerne známou motorkárskou destináciou vzhľadom na jej vtipné meno. Potom sme šli ešte kúsok na juhozápad, kde bola na mape vyznačená nejaká vyhliadka. Zaparkovali sme na parkovisku plnom nocujúcich karavanistov a pešo prešli k vyhliadke. Trocha sme polietali Muchou, ale dlho sme nevydržali, pretože sa tam na nás vrhli komáre. Potom sme sa vrátili do kempu, kde sa Kopernik rozhodol, že sa určite musí na Lofotách okúpať, tak ešte vbehol o druhej ráno do mora, veď bolo slnečno . Máme z toho aj videjko, ale keďže je silno naturistické, nebudem ho sem dávať. No potom sme už zaľahli do stanov a snažili sa zaspať, čo šlo fakt ťažko, kvôli svetlu a silnému vetru, ktorý nám ohýbal stanové tyčky akoby boli gumové.
Asi po pol hodinke prišla nejaká obsluha, nahrala si na diktafón naše mená a poslali nás dopredu. Po chvíli už sme videli, ako prichádza trajekt. Otvorila sa mu papuľa a postupne vyvrátil všetky autíčka, čo pojedol na Lofotách. Obsluha začala po dvojiciach posielať dnu motorky, ale rovno pred nami sa to zastavilo. Stále sme dúfali, že to sa naplnilo len prvé poschodie, a že sa ešte dostaneme na palubu. Až keď sa papuľa zasa zavrela sme sa zmierili s faktom, že touto loďou skrátka nepôjdeme. Ale aspoň sme boli prví v rade motoriek na ďalšiu. Nechali sme to tam teda zaparkované a šli sme si skrátiť čas do bufetu. Ďalšia loď mala ísť o tri hodiny. Celkom to ubehlo a po nejakých dvoch hodinkách a čosi nás pustili na palubu ďalšej lode. Rýchlo sme priviazali motorky gurtňami, už sme mali skúsenosť z prvého veľkého trajektu a vybrali sa hore na palubu. Zasa sme si s Hudbu šupli kinedryl, keby náhodou. Tentoraz som sa odvážil stráviť časť cesty aj vo vnútri, trocha som si zdriemol. Zvyšnú časť cesty sme ale strávili na otvorenej palube, kochajúc sa ostrovčekmi, ktoré sme stretali po ceste. Keď sme konečne vystúpili na Lofotách, v dedinke Moskenes, vybrali sme sa čo najrýchlejšie obsadiť si kemp, keďže jednak bolo už dosť hodín (cca 21h) a tiež sme sa chceli vyhnúť zápcham na ceste, keďže cez Lofoty ide jedna hlavná cesta a trajekt chrlil autíčka.
Po asi pol hoďke sme dorazili do Lofoten Beach Camp, nádherného kempu na pobreží mora. Miesta mali dosť, tak sme zaparkovali motorky, veci preniesli k moru a postavili stany. Keď sme boli hotoví, bolo už po desiatej, ale keďže bolo stále svetlo ako cez deň, prišlo také spontánne rozhodnutie, že vyrazíme na túru. Mali sme na zajtra naplánovanú túru na Reinebringen, známu vyhliadku na ostrovy. Nie je to dlhý trek, cesta hore trvá len asi hodinku. Tak sme zasa nasadli na motorky, zastavili sme sa ešte po ceste v potravinách na nákup (tam nám nepredali pivo, že po desiatej už nám netreba) a snažili sme sa nájsť začiatok toho výstupu. Nebolo to ľahké a na prvý raz sme to prešli, pretože trek začínal hneď za tunelom, ale na opačnej strane ako sme šli, takže sme si to nevšimli. Už sme začínali byť zľahka zúfalí, ale nakoniec sme to miestečko našli a zaparkovali. Prezliekli sme sa rýchlo do turistického, zakryli motorky pre prípad, že by pršalo a vyrazili. Bola to taká cestička, celá po schodoch z kameňa.
Výstup to bol pomerne nenáročný, ale po celom dni na motorkách dal celkom zabrať. Mysleli sme si, ako sme to geniálne vymysleli, že budeme hore na vyhliadke o pol noci, ale bolo tu pomerne dosť ľudí, ktorí mali zjavne rovnaký nápad. Keď sme to asi po tej hodinke vyšľapali, padla nám všetkým trom sánka. Ako videli sme predtým ten pohľad na internete, ale toto bolo naozaj niečo mimoriadne. Tu som si uvedomil, že dva dni budú na Lofoty zúfalo málo, a že sa sem budem musieť vrátiť aspoň na týždeň. Kombinácia pekného počasia s krásnymi obláčikmi na modrej oblohe, niekoľko hodín trvajúceho západu slnka a naozaj neskutočného výhľadu nám vzala dych. Urobili sme aj krátky prelet dronom a vyškriabali sme sa ešte vyššie na ďalšiu vyhliadku. Tam som už nemal z toho fotenia sa až taký pôžitok, pretože silno fúkalo a mal som dosť neistý pocit, keď som sa snažil zapózovať na okraji priepasti. Neskôr sme sa dozvedeli, že predošlý deň sa presne na tomto mieste zrútil dole nejaký američan a zomrel. Našťastie som od prírody tvor opatrný a až tak nakraj som nešiel .
Cesta dole pre mňa nebola až tak príjemná, ale koleno nakoniec vydržalo, hoci som teda mal pomalšie tempo ako chlapci. Opäť sa veľmi osvedčili paličky a celkom to šlo. K motorkám sme dorazili okolo jednej v noci a rozhodli sme sa, že ideme ešte pozrieť obec Å na západe ostrovov, ktorá je pomerne známou motorkárskou destináciou vzhľadom na jej vtipné meno. Potom sme šli ešte kúsok na juhozápad, kde bola na mape vyznačená nejaká vyhliadka. Zaparkovali sme na parkovisku plnom nocujúcich karavanistov a pešo prešli k vyhliadke. Trocha sme polietali Muchou, ale dlho sme nevydržali, pretože sa tam na nás vrhli komáre. Potom sme sa vrátili do kempu, kde sa Kopernik rozhodol, že sa určite musí na Lofotách okúpať, tak ešte vbehol o druhej ráno do mora, veď bolo slnečno . Máme z toho aj videjko, ale keďže je silno naturistické, nebudem ho sem dávať. No potom sme už zaľahli do stanov a snažili sa zaspať, čo šlo fakt ťažko, kvôli svetlu a silnému vetru, ktorý nám ohýbal stanové tyčky akoby boli gumové.
Severný polárny kruh (správnejšie severná polárna kružnica) je myslená kružnica, ktorá pretína všetky najjužnejšie miesta na severnej pologuli, z ktorých je možné vidieť počas 24 hodín Slnko za letného slnovratu, teda kde Slnko, za letného slnovratu nezapadne za obzor, a na ktorých Slnko za zimného slnovratu nevyjde nad obzor. Geograficky je definovaný rovnobežkou 66° 33" severnej zemepisnej šírky.
Deň 13. - Lofoty
Lofoten Beach Camp (NOR) ► Lofoten Beach Camp (NOR)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
0km / 0.0h
Tento deň bol naplánovaný ako oddychový a keďže túričku sme absolvovali už včera, tak môžme len tak polihovať. Vyspal som sa veľmi zle, hrozne fúkalo a náš stan to dosť nezvládal, celú noc sa na mňa lepil. Do ďalšieho výletu budem musieť kúpiť nejaký kvalitnejší, čo aj niečo vydrží. Keď sme vstali, umyli sa a naraňajkovali, rozobrali sme stan a postavili ho nanovo tak, aby nebol natočený najväčšou plochou do smeru, odkiaľ včera tak fúkalo. Dúfali sme, že sa vďaka tejto úprave ďalšiu noc vyspíme. Zvyšok dňa sme strávili fotením okolia, bolo tu fakt nádherne. Hlavne tie maličké zátoky s krištáľovo čistou vodou a presvitajúce riasy boli neskutočné, plné farieb. Potom sme ešte polietali aj s Muchou, vyprali prádlo a povešali medzi stany. Neskôr sme zistili, že v miestnej reštike, to je tá budova špicatá na fotke majú celkom príjemné koláčiky a dokonca IPUu za 10€, tak sme sa hecli a trocha sme si užili, v Nórsku po prvý raz, vzhľadom na tie ceny. Takýto deň ničnerobenia po skoro dvoch týždňoch na motorke nám urobil dobre. Počasie bolo zamračené, ale nepršalo.
Deň 14. - Lofotr Viking Museum
Lofoten Beach Camp (NOR) ► Kiruna (SWE)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
510km / 7.0h
Pobalili sme stany, naložili motorky a vyrážame. Dnes nás čaká jedno múzeum, potom slávny Henningsvær futbalový štadión, ktorý leží na svojom vlastnom ostrove a nakoniec opustíme Nórsko, ďalšia noc je plánovaná v Kappas Cabin Village, vo Švédsku. Išli sme len asi pol hodinu, keď sme dorazili k Lofotr Viking museum. Zaplatili sme vstupné a pomotali sme sa tam troška. V prvej budove boli nejaké tie vykopávky, rôzne meče, hroty šípov, helmy a tak podobne. Keď sme to omrkli, vyšli sme zozadu von a vydali sme sa smerom k ďalšej expozícii, ktorou bol tradičný vikingský dom, alebo longhouse. Interiér bol veľmi pekný, vyrezávané trámy, tradičné zbrane a tak podobne. Väčšina vecí sa dala aj vyskúšať. V jednej z miestností, ktorá vyzerala, že je určená na hodovanie (párty ) boli rôzne vyrezávané sochy, trčiace z podlahy. Z nich musel mať nasosaný viking veľkú radosť, keď o niektorú zakopol . Potom sme ešte šli ďalej, poslednou expozíciou bola tradičná vikingská loď Vargfotr, ktorá čakala priviazaná v blízkom fjorde. Trocha to bola prechádzka, cestou sme aj z luku zastrieľali (hneď sa mi podarilo prvou ranou fešimu stratiť šíp, lebo som trafil vedľa terča, ale zato presne do diery v kevlarovej sieti, ktorá mala šípy zachytávať).
Z múzea sme sa vybrali ďalej, cesta bola pekná, tieto ostrovy sú veľmi fotogenické. Po asi hodinke sme dorazili do dedinky Henningsvær, ktorá bola natesnaná na takom malom výbežku. Na konci výbežku sa tento ostrovček rozšíril a tam práve postavili futbalový štadión. Vyslali sme Muchu na pár preletov, aby sme mali letecké zábery z tejto zaujímavej lokality. Skôr ako futbalový štadión to tu bolo ako letisko dronov, každý si chcel natočiť ostrovček zo vzduchu. Som rád, že sa nám to podarilo, lebo počítam, že je otázka času, kedy tu zakážu lietať. Cestou späť sme sa ešte na chvíľu zastavili v obchode so suvenírmi a kúpili si zopár nálepiek na kufre. Potom sme potiahli s krátkou prestávkou na obed zhruba 300km. Nakoniec sme prekročili Švédske hranice, mysleli sme, že nás budú kontrolovať, povráva sa, že Nóri a Švédi sa moc nemusia, a že na hraniciach niekedy robia problémy. Ale teda nikde nikdo, tak sme pokračovali ďalej. Prechádzali sme cez taký horský hraničný prechod a na švédskej strane sme potom zišli dole k jazeru Torneträsk, ktoré je pozostatkom ľadovca a má rozlohu 330km².
Našli sme odbočku k nášmu kempu ale rozhodli sme sa ešte skočiť na nákup a pre benzín. Kúsok ďalej bola pumpa a potraviny. Na pumpe som zistil (tu je väčšina púmp automatických), že som stratil (pravdepodobne na trajekte) platobnú kartu, takže od tohto dňa za mňa tankoval Kopernik, čo ho veľmi "tešilo". Nedalo sa nevšimnúť, že je tu akosi veľa komárov. Z obchodu sme šli poklusom, rýchlo helmy na hlavu a preč. Vrátili sme sa do kempu. Tento kemp vyzeral veľmi zvláštne. V prvom rade pri vstupe do kempu nebola recepcia, ako bolo doteraz dobrým zvykom. Tiež tu nebolo až tak veľa rovného miesta na rozloženie stanu, väčšinou tu boli zložení karavanisti. Jedna pani mávla rukou niekam hore, ďalej do kopca, že tam je recepcia. Vozili sme sa po kempe ešte asi 30 minút, ale teda žiadnu recepciu sme nenašli. Nakoniec sme sa rozhodli, že potiahneme do najbližšieho mesta Kiruna, že buď nájdeme nejaký plac po ceste, alebo niečo nájdeme v meste. A tak sme šli ďalej. Pri predstave, že v tých mrakoch komárov rozkladám stan sa mi veľmi nechcelo zastavovať, boli to také mokrade všade naokolo. Aby toho nebolo málo, chytila nás ešte aj búrka, našťastie netrvala veľmi dlho a prešla do mierneho mrholenia. Nakoniec sme dorazili do Kiruny a zastali na pumpe. Tam už mierne zúfalí a pomerne unavení sme začali prezerať booking.com a airbnb.com, že kde by sme prespali. Ubytovania tu nešli pod 300 eur na noc, nakoniec sa nám podarilo nájsť nejakú chatku za 130 eur.
Tak sme to zarezervovali, nahodili adresu do navigácie a šli. Privítal nás taký bláznivý Škót, prvých pár viet nám ušlo, kým sme sa naladili na jeho prízvuk, ale reku že vitajte chlapci, ja si tu tak žijem, lovím losy a jazdím na psom záprahu, zatvárajte dvere, lebo sú trocha komáre. Počas toho, ako nám to hovoril sme poskakovali z nohy na nohu, lebo inak by nás asi zožrali. Týpek v pohode rozprával, ako by sa nechumelilo. Ako to som ešte nezažil, takéto hejná, normálne sa nedalo ani vonku vyčurať (pardon my french) bez poskakovania. V našej chatke nebola voda, len taká bandaska, do ktorej nám nabral vodu zo studne, ani wc. Ale čo chcete za 130 eur, že? Ale boli sme teda radi za strechu nad hlavou, povešali sme mokré veci po celej izbe a dali sa do večere. Dnes sa podával chlieb so šunkou (Kopernik) a dedove nohy (my dvaja). Dedove nohy sme nazvali miestne plesnivé syry (zo zjavného dôvodu), ktoré sme si tu obľúbili (teda v Nórsku). Potom ešte prípitok na nové brýle švédskym pivkom a šup do hajan. Prvé ubytovanie s čiernymi závesmi (vonku je stále svetlo), takže sme spali prakticky okamžite.
Z múzea sme sa vybrali ďalej, cesta bola pekná, tieto ostrovy sú veľmi fotogenické. Po asi hodinke sme dorazili do dedinky Henningsvær, ktorá bola natesnaná na takom malom výbežku. Na konci výbežku sa tento ostrovček rozšíril a tam práve postavili futbalový štadión. Vyslali sme Muchu na pár preletov, aby sme mali letecké zábery z tejto zaujímavej lokality. Skôr ako futbalový štadión to tu bolo ako letisko dronov, každý si chcel natočiť ostrovček zo vzduchu. Som rád, že sa nám to podarilo, lebo počítam, že je otázka času, kedy tu zakážu lietať. Cestou späť sme sa ešte na chvíľu zastavili v obchode so suvenírmi a kúpili si zopár nálepiek na kufre. Potom sme potiahli s krátkou prestávkou na obed zhruba 300km. Nakoniec sme prekročili Švédske hranice, mysleli sme, že nás budú kontrolovať, povráva sa, že Nóri a Švédi sa moc nemusia, a že na hraniciach niekedy robia problémy. Ale teda nikde nikdo, tak sme pokračovali ďalej. Prechádzali sme cez taký horský hraničný prechod a na švédskej strane sme potom zišli dole k jazeru Torneträsk, ktoré je pozostatkom ľadovca a má rozlohu 330km².
Našli sme odbočku k nášmu kempu ale rozhodli sme sa ešte skočiť na nákup a pre benzín. Kúsok ďalej bola pumpa a potraviny. Na pumpe som zistil (tu je väčšina púmp automatických), že som stratil (pravdepodobne na trajekte) platobnú kartu, takže od tohto dňa za mňa tankoval Kopernik, čo ho veľmi "tešilo". Nedalo sa nevšimnúť, že je tu akosi veľa komárov. Z obchodu sme šli poklusom, rýchlo helmy na hlavu a preč. Vrátili sme sa do kempu. Tento kemp vyzeral veľmi zvláštne. V prvom rade pri vstupe do kempu nebola recepcia, ako bolo doteraz dobrým zvykom. Tiež tu nebolo až tak veľa rovného miesta na rozloženie stanu, väčšinou tu boli zložení karavanisti. Jedna pani mávla rukou niekam hore, ďalej do kopca, že tam je recepcia. Vozili sme sa po kempe ešte asi 30 minút, ale teda žiadnu recepciu sme nenašli. Nakoniec sme sa rozhodli, že potiahneme do najbližšieho mesta Kiruna, že buď nájdeme nejaký plac po ceste, alebo niečo nájdeme v meste. A tak sme šli ďalej. Pri predstave, že v tých mrakoch komárov rozkladám stan sa mi veľmi nechcelo zastavovať, boli to také mokrade všade naokolo. Aby toho nebolo málo, chytila nás ešte aj búrka, našťastie netrvala veľmi dlho a prešla do mierneho mrholenia. Nakoniec sme dorazili do Kiruny a zastali na pumpe. Tam už mierne zúfalí a pomerne unavení sme začali prezerať booking.com a airbnb.com, že kde by sme prespali. Ubytovania tu nešli pod 300 eur na noc, nakoniec sa nám podarilo nájsť nejakú chatku za 130 eur.
Tak sme to zarezervovali, nahodili adresu do navigácie a šli. Privítal nás taký bláznivý Škót, prvých pár viet nám ušlo, kým sme sa naladili na jeho prízvuk, ale reku že vitajte chlapci, ja si tu tak žijem, lovím losy a jazdím na psom záprahu, zatvárajte dvere, lebo sú trocha komáre. Počas toho, ako nám to hovoril sme poskakovali z nohy na nohu, lebo inak by nás asi zožrali. Týpek v pohode rozprával, ako by sa nechumelilo. Ako to som ešte nezažil, takéto hejná, normálne sa nedalo ani vonku vyčurať (pardon my french) bez poskakovania. V našej chatke nebola voda, len taká bandaska, do ktorej nám nabral vodu zo studne, ani wc. Ale čo chcete za 130 eur, že? Ale boli sme teda radi za strechu nad hlavou, povešali sme mokré veci po celej izbe a dali sa do večere. Dnes sa podával chlieb so šunkou (Kopernik) a dedove nohy (my dvaja). Dedove nohy sme nazvali miestne plesnivé syry (zo zjavného dôvodu), ktoré sme si tu obľúbili (teda v Nórsku). Potom ešte prípitok na nové brýle švédskym pivkom a šup do hajan. Prvé ubytovanie s čiernymi závesmi (vonku je stále svetlo), takže sme spali prakticky okamžite.
Deň 15. - Presun do Fínska
Kiruna (SWE) ► Oulu (FIN)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
530km / 6.5h
Keď sme sa ráno zobudili, bolo ešte svetlo. To sme ešte nevedeli, že nás čaká hygienický zážitok storočia. Vybral som sa posedieť si na záchod a hneď som zistil, že to nie je obyčajný záchod. Bola to taká kadibúda, v nej normálna misa a v mise sáčok. Vedľa wc kýbel s pilinami. Chvíľu som váhal, či si nepôjdem radšej čupnúť niekde pod strom, ale spomenul som si na tie komáre a hneď som ten nápad zavrhol. Nakoniec som to absolvoval, chalani tiež a potom sme sa rýchlo naraňajkovali, zbalili a vyrazili. Vonku sa stále nedalo ani sekundu postáť. Naskákali sme teda na mašiny a vyrazili, našťastie dnes už sa počasie umúdrilo a nepršalo nám. Dnešná cesta bola dlhá a nezáživná. Krajina bola nezaujímavá (aj keď to je asi trocha tvrdé pomenovanie, boli to krásne lesy, ale na Nórsko sa to nechytalo a bolo to veľmi monotónne. Občas to vylepšil nejaký ten sob, čo nám prebehol cez cestu. Dokopy sme ich dnes videli štyroch.
Prestávku na obed sme absolvovali pri krásnej a prudkej rieke (na fotkách to vyzeralo ako sneh) pred mestom Pirkkiö. Zjedli sme predposledné dehydrované dobroty, keďže Škandinávia sa nám pomaly míňa a ďalej už sa chceme stravovať v reštikách. Potom sme tu popreháňali Muchu a natočili rieku zo všetkých uhlov. Ako som letel ponad tie nekonečné stromy som si hovoril, že možno doma pri strihaní videa tam nájdem nejaké losy, ale teda nenašiel. Po nejakej chvíli sme opäť prekročili severný polárny kruh, tentoraz opačným smerom. Od Pirkkiö sme šli popri mori a asi o 100km sme prekročili fínske hranice. Opäť žiadna kontrola, a tak sme pokračovali až do Oulu, kde sme mali objednané ubytovanie. Vo Fínsku to vychádzalo na noc o dosť lepšie (73€ na noc pre troch). Bývali sme v luxusnom domčeku u týpka menom Marko. Ten nás pustil dnu a šiel kamsi do mesta, tak sme sa vysprchovali, navečerali a šli spať. Nespalo sa nám moc dobre, lebo tam bolo veľmi teplo a báli sme sa otvoriť okná (nemal tam žiadne sieťky a hoci to bolo lepšie ako vo Švédsku, aj tu boli komáre). Nakoniec nás zobudil ešte domáci, resp. jeho trocha hlučnejšia partnerka .
Prestávku na obed sme absolvovali pri krásnej a prudkej rieke (na fotkách to vyzeralo ako sneh) pred mestom Pirkkiö. Zjedli sme predposledné dehydrované dobroty, keďže Škandinávia sa nám pomaly míňa a ďalej už sa chceme stravovať v reštikách. Potom sme tu popreháňali Muchu a natočili rieku zo všetkých uhlov. Ako som letel ponad tie nekonečné stromy som si hovoril, že možno doma pri strihaní videa tam nájdem nejaké losy, ale teda nenašiel. Po nejakej chvíli sme opäť prekročili severný polárny kruh, tentoraz opačným smerom. Od Pirkkiö sme šli popri mori a asi o 100km sme prekročili fínske hranice. Opäť žiadna kontrola, a tak sme pokračovali až do Oulu, kde sme mali objednané ubytovanie. Vo Fínsku to vychádzalo na noc o dosť lepšie (73€ na noc pre troch). Bývali sme v luxusnom domčeku u týpka menom Marko. Ten nás pustil dnu a šiel kamsi do mesta, tak sme sa vysprchovali, navečerali a šli spať. Nespalo sa nám moc dobre, lebo tam bolo veľmi teplo a báli sme sa otvoriť okná (nemal tam žiadne sieťky a hoci to bolo lepšie ako vo Švédsku, aj tu boli komáre). Nakoniec nás zobudil ešte domáci, resp. jeho trocha hlučnejšia partnerka .
Deň 16. - Stále na juh...
Oulu (FIN) ► Nastola (FIN)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
520km / 6.5h
Dnes nás čaká ďalší nezáživný 500km presun k mestu Lahti na juhu Fínska. Odtiaľ už to budeme mať len asi 100km na trajekt do Helsínk. Krajina je stále rovnaká, rovina, kríky, lesy, mokrade. Od Marka vyrážame hneď ráno, aby sme si vedeli uprostred urobiť dlhšiu prestávku na obed. Ubytovanie sme si objednali cez booking.com v mestečku Nastola, východne od Lahti, tentoraz za 78€ za apartmán. To už nie je až tak drahé a trocha sme si chceli užiť spanie v posteli po viac ako dvoch týždňoch na zemi. Cestou sme sa len naobedovali pri jazere, kde sme chceli aj natankovať, keď sme si všimli ceny benzínu. A tak sme šli ďalej... hodne ďalej a natankovali za lacnejšie. Inak tu asi nemajú radi odpočívadlá, lebo keď niekto zahlásil, že chce chvíľu pauzu, vždy sme išli ďalej viac ako 100km, lebo nebolo kde zastaviť. Ubytovanie bolo v takej akoby ubytovni. Niekto si tu zrejme kúpil pár bytov a prenajíma. Popili sme teda nejaké miestne pivko a šli si ľahnúť. Sen o noci v posteli sa pre mňa nekonal, lebo keď som odkryl perinu, po plachte bežali o život nejaké chrobáčiky, takže som si pekne rozložil karimatku v obývačke .
Deň 17. - Trajekt do Tallinnu
Nastola (FIN) ► Tallinn (EST)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
130km / 2.0h
Rýchlo sme za sebou zabuchli dvere a ostávalo len dúfať, že si neprinesieme v spacákoch domov ploštice. Po tejto noci sa mi zdalo, že zlatý stan, kde človek spí pekne v svojom. Trajekt nám odchádza o jednej, lístky sme kúpili pred pár dňami, keď sme spali u Craiga (to bol ten bláznivý škót). Okolo jedenástej už sme boli v Helsinkách, kde nebol veľmi čas chodiť po meste, ale chceli sme zbehnúť aspoň do Hard Rock Café po tričká. Bohužiaľ ani to sa nepodarilo, keďže otvárali až o jednej, to už budeme na lodi. Tak sme to zapichli rovno do prístavu a zaparkovali. Hudbu sme nechali strážiť motorky a šli sme sa dnu spýtať k okienku, kam sa máme dostaviť. Povedali nám, že terminál 2. Akurát odtiaľ odchádzala predošlá loď, tak sme museli chvíľu počkať.
Potom sme už šli do rady, tentoraz našťastie bez stresu, či sa zmestíme, keďže lístky už sme mali. Šli sme estónskou spoločnosťou Tallink. Ako sme čakali na loď, postupne prichádzali ďalší motorkári. Najskôr prišiel američan, ktorý sa vracal z Tromsö. Po ňom sa dovalil austrálčan, žijúci v Anglicku, ktorý zasa šiel z Nordkappu (najsevernejšie miesto na pevnine na Zemi). Hneď po ňom zasa dvojica, talian a brazílčan na bavorákoch. Nemali skoro nič, spacáky mali gumami pripevnené o motorku. Vraveli, že už sú na ceste dva mesiace, a že domov pôjdu až v októbri. Taká veselá spoločnosť to bola. Austrálčan zasa poradil ovčiu kožušinu na sedlo motorky, vraj je to mega pohodlné, tak uvidím, asi to vyskúšam. Ako sme tak debatovali rýchlo nám ubehol čas a o chvíľu už sme parkovali motorky na lodi. Plavba trvala zhruba dve hodinky, dali sme si na palube obed a trocha sme zašportovali.
Na ubytko sme dorazili okolo tretej. Bol tam pred vchodom taký pánko, ktorý nám ukázal, ako sa dostaneme dnu, vyzeralo to, že okrem nás tu nikto nebýva. Ubytko nás vyšlo 105€ na dve noci, čo bolo fajn, navyše to vyzeralo čisto (žiadne živočíchy sme nenašli). Keď sme sa ubytovali a osprchovali, zavolali sme Bolt a vybrali sa do mesta. Chceli sme si dať pivko, tak sme motorky nechali pred hotelom. Dali sme sa odviezť k Nevského katedrále, ktorá je v centre a odtiaľ sme šli preskúmať mesto. Najskôr sme nakúpili estónske nálepky, našťastie tu bola kopa obchodov so suvenírmi. Potom sme si sadli na obed do takej tradičnej reštiky. Obsluhoval nás chalan, čo vyzeral na 13 a poradil nám mäsové pirohy ako miestne jedlo, tak sme do toho šli. Neboli zlé, ale porcia mohla byť tak dvojnásobná.
Ohľadom mesta som mal celkom vysoké očakávania (to nikdy nie je dobré), keďže som všade čítal, ako je Estónsko vyspelé (malo to taký chudobný východoeurópsky nádych) a Tallinn starobylý. Mesto má pekné hradby s viacerými bránami a vežičkami, vedúce okolo celého starého mesta. Staré mesto bolo pomerne malé, prešli sme ho celé asi za hodinku. Mimo hradieb už to nebola až taká sláva. Mal som pocit, že tam nič nie je. Chceli sme si cestou na ubytko dať pivo v nejakej krčme, žiadnu sme však po ceste nenašli. Nakoniec sme museli vybrať krčmu v centre a dali sme si jedno tam. Cestou sme si ešte kúpili nejaké tie IPY aj v miestnom supermarkete, neďaleko hotela a usadili sme sa na lavičky pred hotelom. Stále žiadni hostia. Zjedli sme nejaké tie žemle so šunkou a dedové nohy. Vypili pivko a šli spať.
Potom sme už šli do rady, tentoraz našťastie bez stresu, či sa zmestíme, keďže lístky už sme mali. Šli sme estónskou spoločnosťou Tallink. Ako sme čakali na loď, postupne prichádzali ďalší motorkári. Najskôr prišiel američan, ktorý sa vracal z Tromsö. Po ňom sa dovalil austrálčan, žijúci v Anglicku, ktorý zasa šiel z Nordkappu (najsevernejšie miesto na pevnine na Zemi). Hneď po ňom zasa dvojica, talian a brazílčan na bavorákoch. Nemali skoro nič, spacáky mali gumami pripevnené o motorku. Vraveli, že už sú na ceste dva mesiace, a že domov pôjdu až v októbri. Taká veselá spoločnosť to bola. Austrálčan zasa poradil ovčiu kožušinu na sedlo motorky, vraj je to mega pohodlné, tak uvidím, asi to vyskúšam. Ako sme tak debatovali rýchlo nám ubehol čas a o chvíľu už sme parkovali motorky na lodi. Plavba trvala zhruba dve hodinky, dali sme si na palube obed a trocha sme zašportovali.
Na ubytko sme dorazili okolo tretej. Bol tam pred vchodom taký pánko, ktorý nám ukázal, ako sa dostaneme dnu, vyzeralo to, že okrem nás tu nikto nebýva. Ubytko nás vyšlo 105€ na dve noci, čo bolo fajn, navyše to vyzeralo čisto (žiadne živočíchy sme nenašli). Keď sme sa ubytovali a osprchovali, zavolali sme Bolt a vybrali sa do mesta. Chceli sme si dať pivko, tak sme motorky nechali pred hotelom. Dali sme sa odviezť k Nevského katedrále, ktorá je v centre a odtiaľ sme šli preskúmať mesto. Najskôr sme nakúpili estónske nálepky, našťastie tu bola kopa obchodov so suvenírmi. Potom sme si sadli na obed do takej tradičnej reštiky. Obsluhoval nás chalan, čo vyzeral na 13 a poradil nám mäsové pirohy ako miestne jedlo, tak sme do toho šli. Neboli zlé, ale porcia mohla byť tak dvojnásobná.
Ohľadom mesta som mal celkom vysoké očakávania (to nikdy nie je dobré), keďže som všade čítal, ako je Estónsko vyspelé (malo to taký chudobný východoeurópsky nádych) a Tallinn starobylý. Mesto má pekné hradby s viacerými bránami a vežičkami, vedúce okolo celého starého mesta. Staré mesto bolo pomerne malé, prešli sme ho celé asi za hodinku. Mimo hradieb už to nebola až taká sláva. Mal som pocit, že tam nič nie je. Chceli sme si cestou na ubytko dať pivo v nejakej krčme, žiadnu sme však po ceste nenašli. Nakoniec sme museli vybrať krčmu v centre a dali sme si jedno tam. Cestou sme si ešte kúpili nejaké tie IPY aj v miestnom supermarkete, neďaleko hotela a usadili sme sa na lavičky pred hotelom. Stále žiadni hostia. Zjedli sme nejaké tie žemle so šunkou a dedové nohy. Vypili pivko a šli spať.
Tallinn je hlavné mesto Estónska a najdôležitejší estónsky prístav. Žije tu približne 400 tisíc obyvateľov. Nachádza sa na severnom pobreží Estónska pri Baltskom mori, 80 km južne od fínskeho hlavného mesta Helsinki. Je to starobylé prímorské hlavné mesto Estónska, od roku 1997 súčasť svetového dedičstva UNESCO. Má dobre zachované mestské centrum – hlavné námestie a radnica, lekáreň, dom Bratstva čiernych hláv, pravoslávny Chrám svätého Alexandra Nevského, pravoslávny Chrám svätého Mikuláša Divotvorcu, palác Kadriorg a kostol svätého Olafa, svätého Mikuláša a Ducha svätého.
Deň 18. - Tallinn pauza
Tallinn (EST) ► Tallinn (EST)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
0km / 0.0h
Dnes máme voľný deň, skúsime niekde v centre zohnať bombu do variča, keďže už nám pomaly končí. Zasa sme využili Bolt a odviezli sa do veľkého obchoďáku, kde mal byť turistický obchod. Včera sme totiž prešli 2 športy a nikde ich nemali. Našťastie tu sme boli úspešní. Potom sme sa ešte prešli po meste, čo to pofotili, dali sme si na obed pizzu, skočili do potravín a vrátili sa na ubytko. Usadili sme sa pred hotelom a povečerali. Potom sme vypili pivko a hodili reč s dvoma čechmi, ktorí neskôr dofrčali na motorkách. Ten jeden sa ma pýta, reku Excuse me, where is recepce? Vravím, češi? Tak sme sa dali do reči, aj sme pripili na brýle. Oni sa vracajú z Nordkappu, mali dosť veterno, aj im motorky popadali (na parkovisku). Porozprávali nám, kde všade už boli, najviac sa mi páčilo, ako hovorili o Gruzínsku, že sú tam neskutočne milí ľudia, tak mi dal zas chrobáka do hlavy... jedného dňa sa tam iste vyberieme.
Deň 19. - Prechod cez Lotyšsko
Tallinn (EST) ► Rundale Camping (LVA)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
415km / 6.0h
Ráno sme skočili ešte do miestnej umyvárky, kde mali super ovocný kohvik (kávu). Inak všeobecne v Škandinávii mali vysoko nadpriemernú filtrovanú kávu. Takmer všade, kde som si dal bola fajn. A táto v Tallinne bola tiež super. Potom sme už zamierili smerom na juh a po hlavnom ťahu (také ako diaľnica sa to tvárilo) sme opustili Estónsko. Väčšinu cesty sme šli popri Baltskom mori, ale z cesty sme ho zazreli len zriedka. Okolo obeda sme dorazili do Rigy, hlavného mesta Lotyšska. Tam sme sa rozdelili, lebo Kopernikovi sa nechcelo chodiť po meste (on sa najedol blízko motoriek a šiel sám do kempu). Tak sme s Hudbu prebrázdili centrum, nakúpili nálepky a dali sme si obed v táckarni. Jedlo bolo super a za lacno. Musím povedať, že Riga sa mi páčila, také riadne veľkomesto, plné života. Trocha to dýchalo sovietskou históriou, ale inak veľmi fajn. Zelené parčíky, rôzne umelecké diela, námestíčka a katedrály. Potom sme sa vrátili k motorkám a doklepali sme zvyšok cesty. Dnes spíme v kempe Rundale, Kopernik nás tam už čakal s postaveným stanom. Príjemný kemp to bol, pri rieke, boli sme v ňom sami. S Hudbu sme nakúpili nejaké lokálne pivká a musím povedať, že v týchto končinách mali skutočne zaujímavé názvy piva ako napríklad Staburags alebo Láčplésis .
Riga je hlavné a najväčšie mesto Lotyšska. Súčasne je to najväčšie mesto všetkých troch pobaltských štátov, slúži ako hlavné kultúrne, vzdelávacie, politické, finančné, komerčné a priemyselné centrum Pobaltia. Leží pri ústí rieky Daugavy pri Baltskom mori, má rozlohu 305 km² a na začiatku roku 2010 tam žilo 706 tisíc obyvateľov. Historické centrum Rigy patrí medzi kultúrne dedičstvá UNESCO a samotné mesto sa vyznačuje výraznou secesnou architektúrou, ktorá je porovnateľná s mestami ako Viedeň, Petrohrad a Barcelona.
Deň 20. - Hill of Crosses
Rundale Camping (LVA) ► Green Velo Camping (POL)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
400km / 5.0h
Keďže sme nocovali len kúsok od hraníc s Litvou, onedlho už sme parkovali pri Hore krížov. Zaujímavé miesto, údajne je tam skoro 60000 krížov, ktoré tam nosia pútnici. Toto miesto v roku 1993 navštívil aj pápež Ján Pavol II, ktorý na Horu krížov venoval drevenú sochu Krista. Urobili sme aj prelet dronom, ale zábery máme len tak z výšky, nechceli sme návštevníkov miesta rušiť. Potom sme sa vybrali do mesta Šiauliai (interne sme to volali Šilulaj, lebo sme si to nejako stále nevedeli zapamätať). V centre to vyzeralo ako za komunizmu, nie veľmi pekné mestečko. Navyše tam akurát bola nejaká oslava, vyzeralo to tam ako na 1. mája . Dali sme si výborný obed v reštaurácii Remárka. Potom sme pokračovali ďalej na juh, minuli sme Kaliningradskú oblasť a vstúpili do Poľska. Zastavili sme sa v meste Suwałki (na nálepky) a potom sa presunuli do kempu Green Velo. Kemp bol súčasťou penziónu, celkom pekný a veľký. Okrem nás tam bola ešte jedna rodina. Trocha sme si tu zablbli s frisbee a dronom, Kopernik nalepil na kufor Poľskú zástavku (on ich mal vytlačené vopred) a bolo. Ešte musím spomenúť, že moju súkromnú súťaž o najvtipnejšie pivo vyhráva Švyturys, ktorý sme si kúpili v Šilulaj .
Hora krížov, niekedy aj Krížový vrch (lit. Kryžių kalnas) je umelý pahorok, ktorý sa nachádza severne od litovského mesta Šiauliai. Hora krížov je od Šiauliai vzdialená cca 25 kilometrov a z mesta sem premávajú autobusy. Na pahorku sú umiestnené tisíce krížov. Podľa archeologických nálezov zo začiatku 90. rokov stál v blízkosti dnešného pahorku v 14. storočí hrad livonských rytierov. Prvé kríže boli na mieste vztýčené v prvej polovici 19. storočia na pamiatku obetí poľského novembrového povstania z roku 1831, ktoré tam pochovali. Nasledovalo pochovanie obetí ďalšieho poľského povstania, januárového povstania z roku 1863. Na začiatku 20. storočia bolo na mieste približne 100 krížov a ich počet vďaka domácim a zahraničným pútnikom neustále rástol. V čase, keď bola Litva súčasťou Sovietskeho zväzu, sa vládnuci režim pokúsil miesto ako nežiaduci náboženský a národný symbol opakovane zlikvidovať. Kríže boli niekoľkokrát zničené buldozérmi, prvý raz v roku 1961, ale miestni obyvatelia ich vždy znova vztýčili. Keď nastalo uvoľnenie politických pomerov po roku 1985, Sovietsky zväz sa vzdal snahy zničiť toto miesto. V roku 1993 navštívil Horu krížov pápež Ján Pavol II. Z tohto miesta celebroval omšu, na ktorej sa zúčastnilo asi 100 000 veriacich. Pápež venoval miestu drevenú sochu Krista. Dnes je Hora krížov cieľom mnohých turistov a pútnikov z celého sveta, ktorí na ňu prinášajú stále nové kríže. Väčšina krížov je z dreva, niektoré sú z kovu, plastu či kameňa. Na pahorku je v súčasnosti asi 55 000 krížov, v tomto počte nie sú zarátané malé kríže. Hora krížov je nielen kresťanským pútnickým mestom, ale aj symbolom odporu Litovcov voči okupačnému sovietskemu režimu.
Deň 21. - Wolfsschanze
Green Velo Camping (POL) ► Pole namiotowe ´U Kazia´ (POL)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
440km / 6.0h
Na dnešný deň sme mali naplánovanú prehliadku múzea Wolfsschanze na severe Poľska. Ide o úkryt Adolfa Hitlera, ktorý bol intenzívne využívaný počas celého priebehu druhej svetovej vojny. Cesta sem bola dosť rozbitá, taký skoro offroad, čo ma dosť prekvapilo, na tak významnú historickú pamiatku. Prehliadka bola veľmi zaujímavá, absolvovali sme ju s audio sprievodcom, aby sme z toho niečo mali. Komplex je obrovský a obsahuje niekoľko majestátnych bunkrov (väčšinu nemci pred odchodom vyhodili do vzduchu) s veľmi hrubými a niekoľkonásobnými múrmi. Bol tu dokonca spáchaný (neúspešný) atentát na Adolfa Hitlera. Hovorí sa, že spojenci o umiestnení tohto komplexu vedeli, napriek tomu z neznámeho dôvodu naň nikdy nezaútočili. Veľmi zaujímavá bola aj expozícia o Varšavskom povstaní. Po prehliadke sme si tu ešte dali polievku (mali výpadok elektriky, takže nevarili) a po diaľnici sme to potiahli až do kempu. No záver sa úplne nepodaril, kemp hrozný, špinavé záchody aj sprchy a kúsok od nášho stanu bol rozložený taký bezkrký dilino, čo púšťal hudbu na celý kemp (fantastickú poľskú tanečnú). Taktiež poľské pivo teda za tieto dva dni neurobilo ani trochu dobrý dojem.
Wolfsschanze (slov. Vlčia hradba / Vlčí obranný val; nesprávny preklad Vlčí brloh) je označenie komplexu budov a bunkrov, nachádzajúceho sa blízko mesta Kętrzyn vo vtedajšom Východnom Prusku (dnes v Poľsku), slúžiaceho ako jeden z hlavných stanov Adolfa Hitlera počas druhej svetovej vojny. Bol miestom posledného pokusu o atentát na Hitlera, ktorý sa skončil neúspechom. Komplex sa nachádzal v husto zalesnenej oblasti a pozostával z niekoľkých bunkrov a opevnených budov, obklopených niekoľkými prstencami zákopov obohnaných ostnatým drôtom. Súčasťou komplexu Wolfsschanze bolo aj letisko. Hovorí sa, že spojenci o umiestnení tohto komplexu vedeli, napriek tomu z neznámeho dôvodu naň nikdy nezaútočili. Wolfsschanze bol daný do užívania v roku 1941 a poslední nemeckí vojaci ho opustili 25. januára 1945 z dôvodu postupu Červenej armády. Nemeckí vojaci komplex čiastočne zničili, nakoľko Hitler ho považoval za príliš hodnotný na to, aby sa dostal do rúk sovietskym vojskám. V súčasnosti je Wolfsschanze celoročne otvorené múzeum.
Deň 22. - Návrat domov
Pole namiotowe ´U Kazia´ (POL) ► Bratislava (SVK)
Dĺžka trasy: Výdaje/osoba: Nocľah:
680km / 7.0h
Tak a máme tu záverečný deň, dnes nás čaká skoro 700km, ale sme v dobrej forme, tak veríme, že to dáme. Navigácia povedala, že najlepšia je cesta cez Olomouc a Brno, takže nakoniec pôjdeme cez Čechy. Cesta cez Poľsko bola dosť o ničom, celý čas sme šli po diaľnici, ktorú navyše ešte rekonštruovali, takže tam nebolo ani kde zastať, ani natankovať. Aby toho nebolo málo, ešte nás aj chytila búrka. Zlatý klinec programu bolo, keď sme po niekoľko 100km konečne odbočili z diaľnice dúfajúc, že tam bude pumpa. Kontrolky benzínu nám všetkým blikali ako na vianočnom stromčeku. Najlepšie to zavŕšil Kopernik, ktorému došiel benzín úplne, na poslednom kruháči pred pumpou. K stojanu už šiel ako na odrážadle . Potom sme ešte raz mierne zmokli, ale nakoniec sa to počasie umúdrilo. Zastavili sme sa na obed na jednom českom odpočívadle a dali sme si guláš. Kopernik vraví kuchárovi, reku niečo sladké nemáte? A týpek že a co jako by to mělo bejt? Kopernik že palacinku? A týpek já Vám ji udělám. A Kopernik to sa Vám chce? Nechce, ale co mám s Váma dělat? A potom mu s úsmevom šiel urobiť palacinku, ktorú ani nemali v jedálnom lístku. Po tom Poľsku celkom fajn služby...
Zhrnutie na záver
Celková trasa: Celkové trvanie: Odjazdený čas: Počet prejdených krajín: Náklady na osobu: Cestovný pas: Víza:
7755km 22 dní 109 h 11 1870€ nie nie
Tento výlet vysoko prekonal akékoľvek naše očakávania. Človek vidí kopu fotiek na internete, ale teda keď je to naživo... sánka dole. Neskutočne krásna krajina, celkom určite sa sem ešte vrátime. Nakoniec bude treba aj tak navštíviť Nordkapp! Vyšlo nám neskutočné počasie, z celkových 22 dní nám pršalo asi trikrát. Taktiež prekvapivo nebol problém s najazdenými kilometrami, necítili sme sa nijak viac unavení, ako po minulé roky. Na filme zatiaľ ešte len pracujeme, zatiaľ je k dispozícii len tento krátky zostrih z drona.
Mapa celej trasy
Kompletná mapa je na tomto linku.
Film
Fotogaléria
Diskusia
Černoch napísal:
24.11.2023 20:52
Ďakujeme. No ja s tým mojím lietaním ani zďaleka spokojný nie som, je čo zlepšovať. Dík za historicky prvý komentár na našom webe
TomasG napísal:
Zdroje informácií a máp: wikipedia.org, kurviger.de, mapy.cz, letenkyzababku.sk, hmn.wiki24.11.2023 18:26
Pekny vyletik kaspo&spol. Dobre zabery z drona, dobra pilotaz. Drankal som od kaspa ze kedy bude konecne video vonku ;-). Vela stastnych km v buducnosti!