Alpy 2019

Po dôkladnom zimnom plánovaní sme nakoniec vyrazili na našu prvú spoločnú expedíciu. Trasa viedla najskôr do mestečka Hallstatt. Odtiaľ sme pokračovali do Nemecka, kde sme navštívili Hitlerove sídlo Orlie Hniezdo. Potom sme kvôli neprestávajúcemu dažďu vynechali Grossglockner. Vybrali sme sa na juh do mestečka Tarvisio v Taliansku, kde sme si objednali ubytovanie a vysušili veci. Ďalší deň sme vyšli do sedla Mangart v Slovinsku. Potom sme sa pár dní kúpali v Chorvátsku a cez Bosnu a Hercegovinu a Maďarsko sa vrátili domov.

Vyrazili sme 4.8.2019. Naša trasa viedla najskôr do Rakúska, do mestečka Hallstatt, kde sme sa ubytovali v kempe Campingplatz Klausner-Höll. Kemp samotný nič moc, ale mestečko je to parádne. Boli sme sa prejsť a pofotiť notoricky známy pohľad na kostolík na brehu jazera. Počasie bolo pekné a tak to bola príjemná prechádzka. Večer sme si pripili na úspešný úvodný deň, Hudbu nahodil pyžamo a ľahli sme si spať. Hallstatt info|Hallstatt sa nachádza pri jazere Hallstätter See a spoločne s pohorím Dachstein a krajinnou a historickou kultúrnou oblasťou Inneres Sallzkammergut patrí k Svetovému dedičstvu UNESCO. V obci sa nachádza najväčšia zbierka lebiek v kostnici, ktorý je umiestnený v kaplnke sv. Michala. V roku 1846 na kopci Salzberg nad dedinou Hallstatt, objavil halštatský banský úradník Johann Georg Ramsauer rozsiahle pole hrobov zo staršej železnej doby. Bola tu odhalená jedna z prvých kováčskych dielní na železo vôbec. Čulý obchod a s tým spojený blahobyt umožnili medzi ca 700 pred Kr. a 400 pred Kr. rozvoj vyspelej kultúry, ktorá bola pomenovaná podľa náleziska v Hallstatte halštatská kultúra. Tým sa Hallstatt stal slávnym na celom svete. Z čias Rímskej ríše a raného stredoveku sa nezachovali žiadne správy. V roku 1311 získal Hallstatt trhové právo, náznak toho, že miesto hospodársky význam nestratilo.

Z Hallstattu sme pokračovali do Nemecka, kde sme navštívili Hitlerove sídlo Kehlsteinhaus (Orlie Hniezdo). Je to horská chata v nadmorskej výške 1834m. Chata nebola nijako špeciálna a hemžila sa turistami. Avšak z hora bol krásny výhľad a celý čas nám príjemne svietilo slniečko, takže výlet stál za to. Fascinujúce bolo, s akou precíznosťou mali zorganizovanú autobusovú dopravu na chatu a späť. Lístok sa kupoval na presnú hodinu a po príchode sme si hneď rezervovali, ktorým autobusom a o koľkej pôjdeme späť. Z Orlieho hniezda sme sa presunuli do blízkeho kempu Camping-Resort Allweglehen. Tento bol teda úplne niekde inde, ako ten kemp v Hallstatte, dokonca to bol najlacnejší kemp celého výletu. My traja, tri motorky a dva stany stáli len 25 EUR. Keď som sa dostal na recepciu, chalani už to mali dohodnuté a taká peknučká mladá recepčná ich práve volala do sauny. Chalapi jej dali košom a šli sme na pivko a večeru, čo nebolo jednoduché, keďže sme nerozumeli ničomu v menu, ale nakoniec to dopadlo dobre. Podvečer dofrčali traja Česi, následne sa nadrbali a celú noc nám vyhukovali vedľa stanu. Do toho bola ešte fajnová búrka, takže noc ako sa patrí.

Ďalšie ráno sme mali v pláne prejsť cez Grossglockner, ale kvôli neprestávajúcemu dažďu sme ho nakoniec vynechali. Takže sem sa budeme musieť ešte vrátiť. Vrátili sme sa do Salzburgu, kde sme si nakúpili a vybrali sme sa na juh do mestečka Tarvisio v Taliansku, kde sme si objednali ubytovanie aby sme si vysušili veci. Domáci nám poradil skvelú reštauráciu, nevyzerala nejako luxusne, ale jedlo bolo úžasné. Dali sme si cestovinky a preložili to tiramisu. Tento den celý viac alebo menej pršalo, takn nám neostávalo len dúfať, že ten ďalší bude lepší.

Ďalší deň sme prešli sedlo Mangart v Slovinsku. Bol jasný deň a výborná viditeľnosť, takže sme mali krásny výhľad. Mangart je hora v Júlskych Alpách na hranici Slovinska a Talianska. Skalná pyramída je tvorená triaskými a jurskými vápencami, meria 2679 m n. m. a je štvrtou najvyššou horou Slovinska. Leží na území Triglavského národného parku, na svahu hory pramení riečka Koritnica. Priesmykom Mangartské sedlo, vedie nejvyššie položená asfaltová cesta v Slovinsku, dosahujúca nadmorskej výšky 2055 metrov. Z Mangartu sme zišli dole a popri tyrkysovo modrej rieke Soča sme sa presunuli k jazeru Bled, kde sme si dali obed a miestny krémeš. Z Bledu k Bohinjskému jazeru bola krásne cesta plná zákrut. Plán bol prenocovať v kempe Ukanc, na brehu jazera Bohinj, ale mali plno, tak sme museli ísť ďalej. Aj tak ten kemp nevyzeral moc dobre, stany boli natlačené jeden vedľa druhého na krivom povrchu pod obrovskými borovicami. Nakoniec sme našli oveľa krajší kemp Danica Bohinj, ktorý sa nachádza v obci Bohinjska Bistrica.

Na tento deň sme mali v pláne sa presunúť ešte ďalej na juh, do Chorvátska. Opäť hlásili dážď. Cesta bola z počiatku veľmi pekná, krásne zákruty, dalo sa to fakt užiť. Zhruba polovicu cesty sme zvládli za sucha, až nakoniec sa nám riadne zamračilo a spustilo. Nahodili sme komplet všetky nepremoky vrátane klepiet a pokračovali ďalej v daždi. Už sme sa blížili k hranici s Chorvátskom, keď situácia začala byť trocha nepríjemná. Zjavne som si nezapravil návleky na topánky pod nepremokavé nohavice a pomaly ale isto mi do nich tieklo. Začala mi byť riadna zima a k tomu fakt husto lialo. Keď začali už aj blesky šľahať a videli sme tak na pár metrov pred seba sme nakoniec natrafili na pumpu. Tu ma zachránila jedna drobnosť, ktorú som si kúpil len tak na otestovanie: nepremokavé ponožky. Usušil som si nohy, natiahol ich a obul si späť premočené topánky. Nič som ale necítil, nohy pekne v teple až do večera. Podľa radaru malo prestať pršať cca o hodinu, tak sme nakoniec počkali na pumpe, až kým nevyšlo slnko. Potom už to bolo v pohode a dorazili sme bez problémov až do dnešného cieľa, kempu Solaris, blízko mesta Poreč.

Kvalita tohto kempu je neskutočná, na to sa nechytá žiaden iný, ktorý sme navštívili. Na vrátnici nemali žiaden problém s tým, že sme traja chlapi, tri motorky a dva stany. Podľa plánu sme tu strávili dva celé dni, okúpali sa v mori, dali si dobrú večeru (kalamáre), Ožujsko (Hudbu bol zasa výnimka a pil ten patok Karlovačko ), pozreli koncert, vrátili sa k stanu a zapili to slivovicou. Potom som už len vygrcal kalamáre do nejakého záhona a šli sme spať .

Celý deň sme poctivo oddychovali, kúpali sa a tak podobne. Hádzali sme si takú želé lotičku, čo som našiel na pláži na Mallorke a nakoniec sme to dotiahli na celkom profi úroveň. Ona sa nezdá, ale keď sa to hodilo na plocho, má celkom svižný odraz.

Na ôsmy deň sme vyrazili okolo jedenástej z kempu Solaris smerom na východ. Prešli sme krížom cez Istriu do mestečka Brestova, kde sme nasadli na trajekt na ostrov Cres. Keď sme zišli z trajektu, dali sme si také malé ralley, nakoľko z trajektu šla súvislá šóra pomalých áut. Prešli sme do dedinky Merag a zobrali ďalší trajekt, tentoraz na ostrov Krk. Na Krku sme hore mali vytipovaný Autocamp Pušća, ale keď sme tam dorazili, dali takú cenu, že sme sa rozhodli ísť ďalej. Okrem toho, že to bolo drahé, kemp vyzeral otrasne, taká púštna krajina, nikde nič zelené, len úpek. Prešli sme teda cez Krčki most na pevninu a vybrali sa po pobreží na juh. Pozreli sme jeden kemp po ceste, ktorý sa nám ale nepáčil a nakoniec sme to zapikovali do Camp Selce. Žiaden zázrak, na vrátnici nás riadne vyobracali, lebo nesedel počet osôb, motoriek a stanov. Ale kemp bol relatívne ok. Nechali nás zaplatiť za elektrickú prípojku, ale keď sme došli na pitch (museli sme si kúpiť dva, jeden pre každý stan, hoci boli oba mini) zistili sme, že najbližšia prípojka s elektrikou je viac ako 50m ďaleko. Nakoniec sme poprosili susedov a napichli sme sa na nich. Dali sme si večeru a šli spať. Bola tu síce aj pláž, ale len také betónové dosky, nič moc.

Ráno sme vyrazili, aj keď to asi bude Kopernik frflať, že to bolo až na obed, keď sme všetko pobalili a zrobili si parádnu filtrovanú kávičku z Goriffee. Vyrazili sme smerom na východ, nakoľko sme sa v Solarise rozhodli, že prejdeme aj kúsok Bosny a Hercegoviny. To sme ešte netušili, čo za zážitok nás čaká. Keď sa na to spätne pozriem, tieto dva dni sa mi páčili najviac z celého výletu. Našej ceste do Bosny kraľuje zážitok s hraničným priechodom, ktorého meno si už nepamätám. Poslala nás tam navigácia, zjavne sa jej to zdalo ako dobrý nápad. Keď skončila asfaltka, povedali sme si, že hádam je to len na chvíľu. Terén bol dosť náročný, hore dole a po okrajoch sme míňali cedulky, ktoré nás varovali, že celé okolie cesty je zamínované. Po tej ceste sme nakoniec prešli viac ako 10km. Konečne sme dorazili k hranici s Bosnou. Nikde nikto, rampa dole. Z búdky vyšla teta v uniforme a oznámila nám, že tento prechod je len pre domácich a musíme sa vrátiť.
To nám v tej chvíli znelo ako hodne zlý vtip. Ale teda sme sa otočili a šli po hline späť. Tetuša nám "poradila", že tu kúsok ďalej popri hranici je riadny hraničný prechod. Takže sme urobili druhú chybu, že sme sa nevrátili celých 10km späť na asfalt. Odbočili sme popri hranici, ako nám kázala a dali sme si ďalší cca 20km offroad, kde sa mi už podarilo aj ustlať. Nakoniec sme konečne prešli hranicu a ocitli sa v Bosne. Krajina tu je krásna, veľa zelene. Ale to, čo sme šli my na motorkách zrejme nie je motorkárov sen. Zhruba 40km sme šli nonstop cez obec, 50km/h. Jedna obec končila a vždy hneď ďalšia začínala. Vyzeralo to, že tu majú zvyk stavať jednoducho pozdĺž cesty stále ďalej a ďalej. Veľmi zaujímavo pôsobili aj všadeprítomné minarety, ktoré vytvárali silný dojem, že sme vošli do Turecka. Bolo ich tam veľa, v každej dedine aj viaceré, niektoré mali zlatú vežičku a bolo ich vidieť už z diaľky, ako sa leskli na slnku. Mali sme z google máp vybratý Una kamp. Netušili sme ale, čo čakať, nakoľko krajina vyzerala veľmi chudobne. V jednom momente v meste Bihač som pozrel vpravo a nechcelo sa mi veriť, že naozaj vidím troch týpkov v zásterách, ktorí v otvorenej garáži zabíjajú kravu. Popri ceste sa motali všelijaké psiská a mnohí obyvatelia vyzerali, že sa s nimi život nemaznal. Príchod do kempu bol ale riadny šok, pretože ten vyzeral ako kúsok raja. Príjemné jednanie pani domácej a krásne meandre rieky Una ma úplne dostali. Večer sme si vyšli na drevený pontón a popíjali pivko, ktoré sme si mohli sami brať z chladničky z kuchynky (keď sme sa pýtali majiteľky, či si to nechce písať, povedala, že načo, však si to pamätáme). Po chvíli sa na pontón pridali aj dve francúzky z Bretagne. Zjavne párik. Skočil som si (moc podarená figúra to teda nebola) a zaplával, voda bola prekvapivo studená, mala 15°C, čo ma na august prekvapilo. Časť francúzskeho páriku sa tiež kúpala, navyše hore bez, čo ešte zlepšilo krásny výhľad z pontónu. Rieka Una vytvárala dojem, akoby sme boli v pralese. Až po hladinu v nej rástli rastliny, ako v akváriu. Potom sme ešte fotili a hrali na gitare v Hudbuovom iPhone a šli do hajan. Ako tento kemp bol skutočne extra a hocikedy by som sa sem rád vrátil. Veľmi príjemná majiteľka a fakt neskutočná príroda.

Z Bosny sme sa presunuli do Maďarska, kde tie ich cesty stáli za hovno. Za houby stál aj kemp Füred na Balatóne. Vybavenie nič moc, voda mútna. Také hrozné hajzle som naposledy videl niekedy za komunistov kdesi na stanici, všade hromada komárov. Celú noc tak fúkalo, že som myslel, že nám odfúkne stan aj motorky. Takmer celú noc som nespal.

Ráno sme sa už len presunuli do Bratislavy. Dlho sme šli po rozbitých okreskách a nakoniec sme sa napojili na diaľnicu. Prvý raz sa mi na motorke stalo, že som sa začal obzerať po pumpe a musel som prejsť 150km k tej najbližšej, a to sme časť tej cesty šli aj po diaľnici.

Celkovo bol výlet super, myslím, že ďalší rok sa vyberieme znova. Trocha škoda toho počasia, že sme niektoré časti kvôli tomu vynechali, ale zasa sme pridali iné, ktoré rozhodne stáli za to. Offroad na mojej Yamahe nebol nič moc v danom momente, ale ako spomienka je to fajn, bolo to také dobrodružné. Nabudúce asi budem za variantu, aby sme na začiatku a na konci využili diaľnicu, hoci je to náročné. Skúsenosti z tohoto výletu však hovoria jednoznačne, priblížiť sa treba po diaľnici, proste zaťať zuby, riť a ideš. Uvedené celkové náklady sú na osobu a zahŕňajú benzín, jedlo, poistenie, trajekty a ubytovanie. Tu nižšie ešte prikladám galériu fotografií. Pracujeme ešte aj na filme, na ten si však ešte bude treba počkať, nakoľko je filmového materiálu hrozne veľa a treba dosť času na jeho spracovanie.