Československo 2020

Šášovský hrad sú rozľahlé zrúcaniny hradu na strmom ľavobrežnom brale priamo nad tokom Hrona v nadmorskej výške 340 m n. m., nad dedinou Šášovské Podhradie (dnes mestská časť Žiaru nad Hronom). Názov pochádza z povesti o tom ako šašo zachránil na poľovačke život zvolenského hradného pána a ten mu nad miestom záchrany daroval hrad. Kráľovský hrad sa spomína v roku 1253 ako majetok bratov de Vancha, z nich Štefan bol ostrihomským arcibiskupom. Spolu s hradom Revište, situovaným 15 kilometrov južnejšie na druhom brehu Hrona, chránil priechod a cestu do banskej oblasti, predovšetkým do Banskej Štiavnice a asi aj preto ho získal v roku 1320 štiavnický komorský gróf. Hrad sa stal strediskom panstva Šášov. V čase gotiky a renesancie často menil majiteľov. Kráľ Žigmund ho daroval v roku 1424 kráľovnej Barbore, 1447 ho mal v rukách Ján Jiskra. Kráľovná Beatrix, manželka kráľa Mateja Korvína, ho v roku 1490 darovala Dóciovcom, ktorí ho vlastnili do vymretia rodu v roku 1647. V roku 1650 získal hradné panstvo kúpou Gašpar Lipai. Za tököliovského povstania v roku 1677 sa povstalci zmocnili hradu a vyplienili ho. Odvtedy bol v správe eráru a keďže stratil svoju obrannú funkciu, od 18. storočia pustol.

Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 80 km smerom zo západu na východ medzi malebnými údoliami Váhu a Hrona. Hlavný hrebeň dosahuje tromi vrcholmi výšku vyše 2000 m. Najvyššie vrcholy Ďumbier (2043 m), Chopok (2024 m), Dereše (2004 m), Chabenec (1955 m) a Kráľova hoľa (1948 m) sú jedinečnými výhľadňami na pohoria a údolia Slovenska. Nízke Tatry sú po Vysokých Tatrách druhým najnavštevovanejším pohorím Slovenska. V posledných rokoch tu vzniklo množstvo nových hotelov, autokempingov, sedačkových výťahov a vlekov, stredísk turistiky a cestovného ruchu. Napriek tomu, predovšetkým vo východnej časti, medzi sedlom Čertovica a Kráľovou hoľou, tu jestvujú ešte ozajstné pralesy, kde žije hodne zveri, medzi nimi aj medvede. V týchto takmer nedotknutých lesoch možno podnikať mnohé zaujímavé pešie túry. Pre turistov je príťažlivý úsek hrebeňovky od Chopka k Čertovici, ktorý poskytuje nádherné výhľady do nízkotatranských dolín na severe i na juhu.

Neďaleko obce Telgárt, pod Kráľovou hoľou, v malebnom prostredí Horehronia leží pozoruhodná technická stavba - Chmarošský viadukt. Jedná sa o tehlový železničný most postavený v 30.rokoch minulého storočia, tvorený deviatimi oblúkmi. So svojou dĺžkou 113,6m a výškou 18 metrov pretína Gregorovu dolinu. Most je skutočnou dominantou okolia a je pekne vidieť od cesty z Telgártu smerom na Vernár. Kto sa chce pozrieť bližšie k mostu, stačí odparkovať auto popri ceste (prípadne dojsť pešo) a prejsť pár sto metrov po cestičke cez lúku. Stáť pod mostovou konštrukciou a pozerať sa smerom nahor stojí skutočne za to. Pohľad na majestátne piliere vzbudzuje v človeku veľký rešpekt. Okrem iného je Chmarošský viadukt veľmi pekne zasadený do miestneho prírodného koloritu a pekne tak dotvára vzhľad krajiny. Nie nadarmo je kamenný viadukt Chmaroška považovaný za jednu z najkrajších a najfotogenickejších technických stavieb na Slovensku.

Údolie smrti je označenie územia v údolí potoka Kapišovka, rozprestierajúce sa medzi deviatimi obcami v okrese Svidník. V tomto priestore sa v čase druhej svetovej vojny, v období od 21. do 27. októbra 1944 odohrali ťažké boje, ktoré boli súčasťou karpatsko–duklianskej operácie. Boje priamo zasiahli obce: Dlhoňa, Dobroslava, Havranec, Kapišová, Kružlová, Nižná Pisaná, Svidnička, Vápeník a Vyšná Pisaná. V tejto bitke z roku 1944, vedenej za oslobodenie Československa od nacistických nemeckých vojsk, sa tankové jednotky a pechota 305. streleckej divízie Červenej armády pokúsili preniknúť nemeckou obranou 357. divízie v doline Kapišovky smerom z Duklianskeho priesmyku na Svidník. Tá sa opierala o vhodný terén a bola podporovaná protitankovými zbraňami. Obe strany utrpeli veľké straty a nepretržitými, dlho trvajúcimi bojmi, v sychravom jesennom počasí sa takmer úplne vyčerpali. Brániace sa nemecké vojsko Wehrmachtu dokonca prišlo o takmer všetku svoju obrnenú techniku. Ťažké straty a urputné boje na oboch stranách, v nepriaznivom jesennom počasí, napokon znamenali dočasné zastavenie bojov. Nemecká 357. divízia musela byť stiahnutá a nahradená 168. divíziou.[1] V údolí riečky Kapišovka, počas týchto bojov, na obidvoch stranách padlo až 11 000 vojakov z nich bolo asi 5 000 vojakov vtedajšej Červenej armády. Vojaci toto údolie začali volať Údolím smrti. Medzi Nižnou Pisanou a Kapišovou, zničené tanky T-34 sovietskej 12. tankovej brigády, zostali ponechané na miestach, kde ich zasiahli nepriateľské protitankové zbrane, aby sa pre budúce generácie stali pamätníkmi a mementom ťažkých bojov. Ďalej navštívime Historické vojenské múzeum v Svidníku. Múzejné oddelenie Svidník je súčasťou Vojenského historického múzea so sídlom v Piešťanoch. Svojou činnosťou nadväzuje na tradície Dukelského múzea, ktoré vzniklo v roku 1965. Priestory múzejného oddelenia boli slávnostne sprístupnené 4.10.1969, pri príležitosti osláv 25. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. V objekte múzejného oddelenia sú expozičné, depozitárne a administratívne priestory. Múzejné oddelenie Svidník registruje k 31. decembru 2019 v zbierkovom fonde 10 541 zbierkových predmetov, zaradených v 22 múzejných zbierkach. Múzejné oddelenie sa špecializuje na dokumentáciu vojenských dejín Slovenska bezprostredne pred a počas 1. svetovej vojny vo Východných Karpatoch, medzivojnového obdobia a obdobia 2.svetovej vojny s akcentom na priebeh Karpatsko-duklianskej operácie, partizánske hnutie a oslobodzovanie územia Slovenska v rokoch 1944 – 1945.

V nadmorskej výške 634 m, na vápencovej skale prevyšujúcej okolitý terén o 200 m, vládne Spišskej kotline jedna z najcennejších pamiatok Spiša, národná kultúrna pamiatka Spišský hrad. Je nielen dokladom vývoja architektúry u nás od 12. do 18. storočia, ale svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre (presne 41 426 m2) sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Bohaté sú aj jeho dejiny. Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej. Praveké osídlenie však vrcholí na prelome nášho letopočtu, keď sa tu vytvorilo obrovské a mohutné opevnené hradisko ľudu tzv. púchovskej kultúry. Jeho valy objavili archeológovia počas nedávneho archeologického výskumu. Našli tu však aj obydlia roľníckeho ľudu i remeselníkov a rozmerný kultový objekt. Z rozsahu, spôsobu opevnenia i z organizačnej štruktúry možno predpokladať, že už v tej dobe tu bolo administratívne centrum stredného Spiša. Valy, v teréne ešte znateľné, obklopovali celý hrad a prechádzali cez jeho najväčšie nádvorie. Po zániku tohto hradiska vzniklo na susednom kopci, na Dreveníku, ďalšie silné hradisko. Až po ňom sa začína budovať dnešný Spišský hrad. Ďalej nás čakajú Tatry. Vysoké Tatry sú najvyššie pohorie na Slovensku a v Poľsku a sú zároveň jediným horstvom v týchto štátoch s alpským charakterom. Sú geomorfologickou časťou Východných Tatier a majú rozlohu 341 km² (260 km² na Slovensku a 81 km² v Poľsku). Sú najatraktívnejšou časťou Tatier a ležia vo východnej polovici centrálnej časti. Na západe ich od Západných Tatier a ich častí Liptovské kopy a Červené vrchy oddeľuje Kôprová dolina, na východe sa Kopským sedlom začínajú Belianske Tatry. Na juhu Vysoké Tatry hraničia s Tatranským podhorím, podcelkom Podtatranskej kotliny a na severovýchode susedí krátkym úsekom Ždiarska brázda, prináležiaca Podtatranskej brázde.

Orlické hory (poľ. Góry Orlickie, nem. Adlergebirge) sú geomorfologický celok a pohorie v severnej časti Olomouckého, Pardubického a Královohradeckého kraja na severovýchode Čiech a v Dolnosliezskom vojvodstve na juhozápade Poľska. Pomenované sú podľa rieky Orlice, ktorá týmto územím preteká. Najvyšším vrchom pohoria je Velká Deštná (1 115 m n. m.). Pohorie patrí do Krkonošsko-jesenickej sústavy a Orlickej podsústavy. Divoká Orlice na východe oddeľuje Orlické a Bystřické hory (Góry Bystrzyckie), na severozápade nadväzujú Góry Stołowe, na juhu a juhozápade Podorlická pahorkatina a najjužnejšia časť susedí s Kladskou kotlinou. V Orlických horách sa nachádzajú známe lyžiarske strediská Deštné, Říčky či Čenkovice a populárna je turistická Masarykova chata na Šerlichu. Po hrebeni vedie červeno značená turistická trasa Jiráskova cesta.

Národný park České Švýcarsko (doslova České Švajčiarsko, nemecky: Böhmische Schweiz) je chránené územie na severe Ústeckého kraja (medzi obcami Hřensko a Chřibská) pri hraniciach s Nemeckom, kde priamo susedí s Národným parkom Sächsische Schweiz (doslova Saské Švajčiarsko, nem. Nationalpark Sächsische Schweiz). Územie patrí do geomorfologického celku Děčínská vrchovina. NP bol založený z dôvodu ochrany skalných miest a miestnej fauny a flóry. V oblasti sa vyskytujú viaceré skalné útvary – steny, brány a veže, ktoré vystupujú nad súvislé lesy. Významné toky v parku sú Kamenice, Křinice a Labe, ktorá vytvára skalnatý kaňon. Názov České Švýcarsko pochádza z pomenovania Sächsische Schweiz, ktoré sa od 18. storočia používa pre nemeckú časť Labských pieskovcov. V roku 1972 bola vyhlásená CHKO Labské pieskovce s výmerou 32 302 ha. V roku 2000 sa severná časť CHKO stala Národným parkom s výmerou chráneného územia 7 925 ha a CHKO sa stala ochranným pásmom Národného parku. NP susedí aj s CHKO Lužické hory.

Oddychový deň.

Křivoklát je jeden z najznámejších gotických hradov v Čechách. Nachádza sa nad rovnomennou obcou Křivoklát v okrese Rakovník v Stredočeskom kraji. Hrad, v stredoveku obľúbené kráľovské sídlo, stojí na ostrohu nad Rakovníckym potokom neďaleko jeho ústia do Berounky v romanticky ladenej lesnej krajine. V prvej písomnej správe z roku 1110 sa spomína ako lovecký drevený hrad českých kniežat. Jeho prestavbu na kamenný hrad podnietili časté návštevy kráľa Václava I. a jeho syna Přemysla Otakara II. V rokoch 1319 - 1323 tu svoje detstvo prežíval budúci kráľ Karol IV. I jeho syn Václav IV. sa na hrade s obľubou zdržiaval a podnikal lovecké výpravy do okolia. Posledná výrazná prestavba, ktorej výsledkom je dnešný vzhľad prebehla na konci 15. storočia, kedy v roku 1471 hrad vykúpil kráľ Vladislav II. Jagelovský a dal ho neskorogoticky prestavať. Ako bol hrad významným sídlom českých kráľov, býval i väzením (napr. za Habsburgovcov). V roku 1643 hrad vyhorel a po nutnej oprave prišiel o svoju výstavnosť a klesol i jeho význam; stal sa iba správnym centrom panstva. V roku 1658 sa majiteľmi hradu stali Schwarzenbergovci, v rokoch 1685 - 1733 Valdštejnovci. Hrad bol častým cieľom romantických maliarov a spisovateľov. Na prelome 19. a 20. storočia sa uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu. V roku 1897 bolo v hradnej veži zriadené zemské múzeum, v roku 1929 sa Křivoklát po predaji poslednými majiteľmi Fürstenbergovcami stal majetkom štátu. Český Krumlov (nem. Krumau an der Moldau alebo Krummau) je okresné mesto v Juhočeskom kraji v Česku. Má približne 14 000 obyvateľov a preteká ním rieka Vltava. Mestská pamiatková rezervácia sa od roku 1992 nachádza na zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Prvá zmienka o meste je z roku 1253. Meno Krumlov zrejme pochádza z nemeckého výrazu „krumme Aue“ (krivý luh), ktorý odkazuje na polohu mesta medzi esovitými zákrutami rieky Vltavy. V prvej dochovanej zmienke sa Krumlov označuje ako Chrumbenowe, v latinských listinách potom nesie meno Crumlovia alebo Crumlovium, prívlastok Český sa k menu mesta začal pripájať v polovici 15. storočia, asi aby nedošlo k zámene s Moravským Krumlovom. Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. Po tom, ako v roku 1302 vymreli, pripadol zámok a krumlovské panstvo rodine Rosenbergovcov. V roku 1602 kúpil Krumlov cisár Rudolf II. Po bitke na Bielej hore dosadili Habsburgovci na mnohé miesta Čiech nových feudálov, verných kráľovskej dynastii. Pravdepodobne z tohto dôvodu daroval cisár Ferdinand II. Krumlov Schwarzenbergovcom.

Cesta späť už bude len presun po diaľnici. Máme 3 dni rezervu, takže niekde môžeme ostať dlhšie, alebo prečkať deň so škaredým počasím.