Rumunsko 2021

Rumunsko je krajina ležiaca v juhovýchodnej Európe, často nesprávne zaraďovaná medzi balkánske krajiny (iba malá časť Rumunska leží na Balkánskom poloostrove). Rumuni síce nepatria medzi najbohatšie národy, ale predstava špinavých ulíc a polorozpadnutých domov má veľmi ďaleko od reality. Rumunsko je veľmi veľká a heterogénna krajina, takže medzi jeho jednotlivými regiónmi existujú značné kultúrne aj ekonomické rozdiely. Obyvatelia severnej časti krajiny sú veľmi priateľskí a v pohraničí žije početná maďarská menšina. Transylvánia má zasa nemeckú históriu a jej obyvatelia sú veľmi slušní a ohľaduplní. Smerom na juh sú ľudia o poznanie temperamentnejší a na pobreží Čierneho mora v Konstanci je zasa vidieť veľký vplyv tureckej menšiny, ktorá tu žije. Aj napriek všeobecne priateľskej povahe Rumunov, nemajú veľmi dobré vzťahy so svojimi susedmi, čo je dané hlavne historicky. Vzťah Rumunska a Maďarska sa veľmi podobá tomu slovensko-maďarskému. Historický rozdiel tu však je značný – na rozdiel od Slovákov, Rumunsko po vojne získalo veľkú časť územia, ktoré bolo obývané Maďarmi, ktorých veľkú časť vyhnali. Mestá ako napríklad Temešvár alebo Kluž boli kedysi takmer čisto maďarské a Maďari žijúci v Rumunsku z tohto dôvodu často Rumunov nemôžu vystáť. Komplikovaný je taktiež vzťah s Ukrajinou, ktorej patrí časť územia Besarábie, na ktorú si Rumuni historicky robia nárok. Z tohto dôvodu Rumuni nemajú veľmi v láske ako Ukrajincov, tak ani Rusov. Zaujímavosťou je historický vzťah s Nemeckom (aj keď to nie je pre Rumunov susedná krajina) – Transylvánia bola kedysi regiónom obývaným Nemcami, ktorí tu založili niekoľko miest a šírili kultúru, vzdelanosť a remeslá. Vďaka tomu je nemecké dedičstvo v Transylvánii v Rumunsku vnímané Rumunmi veľmi pozitívne, aj napriek tomu, že Nemci boli odtiaľto vyhnaní po 2. svetovej vojne. Taktiež vzťah s južným susedom, Bulharskom, nie je veľmi pozitívny a Rumuni vnímajú Bulharov ako trochu zaostalých a nevychovaných (v čom majú často pravdu). Naopak výborné vzťahy majú Rumuni s Moldavskom, s ktorými ich spája nielen jazyk, ale aj fakt, že veľká časť Moldavcov túži po opätovnom pripojení svojej krajiny k Rumunsku. Takisto pozitívne vzťahy majú Rumuni s Tureckom, od ktorého ich delí Čierne more. V Rumunsku žije mnoho Turkov práve v okolí Čierneho mora a mesta Konstanca. S Karpatmi v Rumunsku je spojený aj príbeh grófa Drakulu, hrdinu upírskeho románu Brama Stokera, inšpirovaného jedným z kniežat (Vlad III.) rumunskej histórie.

Decebalus bol posledný dácky kráľ. Tento kráľ bojoval na prelome 1. a 2. storočia n.l. proti rímskym vládcom, ktorí chceli podmaniť jeho krajinu. Socha bola vytvorená počas rokov 1994-2004. Konflikt bol vyprovokovaný dáckymi nájazdmi do bohatých rímskych provincií na Balkáne. Rozhorel sa za vlády cisára Domiciána v rokoch 86 až 89. Rimania vtedy utrpeli porážku v prvej bitke pri Tapae a následne s Dákmi uzavreli prímerie. O niekoľko rokov neskôr obnovil cisár Traianus nepriateľstvo s Dákmi a v rokoch 101 až 102 resp. 105 až 106 proti nim podnikol dve rozsiahle vojenské ťaženia, počas ktorých si podrobil ich hlavné mesto Sarmizegetusu Regiu a po smrti Decebala začlenil Dáciu do Rímskej ríše.

Štátna cesta 67C (rum. Drumul naţional 67C, Transalpina) je 148 kilometrov dlhá štátna cesta v Rumunsku, ktorá sa nachádza v pohorí Muntii Parâng v južných Karpatoch. Je to najvyššie položená a jedna z najzaujímavejších ciest v krajine. Začína v obci Ciocadia, vedie cez mesto Novaci a končí v meste Sebeș. Najvyšší bod cesty, 2 145 m n. m. sa nachádza na horskom priesmyku Urdele. V porovnaní s tradičnými úzkymi priesmykmi plnými ostrých zákrut ponúka Transalpina väčšinou široké cesty a rýchle zákruty. Jednoducho, aby ste sa bavili, sú potrebné väčšie rýchlosti ako aj na Transfagarasane. Na druhej strane sú úseky prehľadné.

Aj bez krvavých historických väzieb by bol hrad Poenari, známy aj ako pevnosť Poenari, majestátnym a fascinujúcim miestom, ktoré si môžete prezrieť aj sami. Milovníci architektúry by obdivovali maltu z 13. storočia, milovníkom fantastických scenérií by výhľad na útesy vyrazil dych. Hrad Poenari nepotrebuje siahodlhý príbeh, aby bol úchvatný, ale náhodou má aj ten. Ide o legendárny príbeh, ktorý je pre mnohých mätúcou zmesou pravdy, histórie, legendy a fikcie kvôli spleti medzi románom “Dracula” a skutočnou históriou Vlada III Draculu ” Napichovača”, ktorého meno inšpirovalo knihu. Bram Stoker si niektoré postavy svojho hlavného hrdinu vytvoril podľa základnejších faktov o skutočnom živote Draculu, ale jeho znalosti rumunskej histórie a skutočného príbehu Vlada Napichovača zostávajú pochybné. Skutočný Dracula si v 15. storočí obľúbil hrad Poenari a uvedomujúc si jeho potenciál ako významnej pevnosti s úžasným výhľadom, opevnil a opravil rozpadajúcu sa pevnosť, čím sa stala jedným z jeho hlavných miest pobytu. Hovorí sa, že jeho prvá manželka, o ktorej mene sa medzi historikmi diskutuje, sa počas jedného z obliehaní Vladovým moslimským bratom Radu Beyom vrhla z veže Poenari. Predtým, ako sa vrhla do rieky Arges pod ňou, zvolala, že radšej zhnije a zjedia ju ryby, ako by mala byť zajatkyňou Turkov. Múry Poenari napokon neudržali Draculu Draka v bezpečí, ale nebola to pevnosť, ktorá zlyhala. Vladov brat Radu cel Frumos dostal neľahkú úlohu viesť Osmanskú ríšu k víťazstvu, čo ho postavilo do priameho konfliktu s neslávne známym brutálnym starším bratom. Hoci Vlada nebolo možné poraziť v boji, jeho zvyk znepriateliť si spojencov a podkopávať ich autoritu sa stal jeho pádom. Keď mu došli peniaze pre jeho žoldnierov, obrátil sa o pomoc na svojich údajných priateľov, ktorí ho rýchlo zradili a nechali zajať za vlastizradu. Aj keď sa mu podarilo vyviaznuť a pokračoval vo vláde a vyhlásil tretiu vojnu, bol to ťažký boj, ktorý ho nakoniec zahubil, a na svoj hrad na kopci sa už nikdy nevrátil.

Transfăgărășan je deväťdesiat kilometrová cesta je označovaná jednou z najzaujímavejších na svete. A to nielen svojimi impozantnými parametrami, ale aj históriou. Horská cesta bola vybudovaná v rokoch 1970 až 1974 na základe vojenskej obrannej stratégie proti Sovietom. Tu zohrali úlohu udalosti, ktoré postihli Československo v roku 1968, teda to, že do našej krajiny vpadli vojská Varšavskej zmluvy. Rumunská odpoveď bola jasná. Treba zabezpečiť, aby sa armáda v podobnom prípade mohla presúvať čo najrýchlejšie. A práve na to bola vhodná cesta cez hory. Konkrétne cez Fagaraské hory, ktoré sú súčasťou Transylvánskych Álp. Práve podľa Fagaraských hôr dostala táto cesta názov. Ak by sme ešte chceli uviesť zaujímavosť k jej umiestneniu, povedali by sme, že sa nachádza medzi najväčšími rumunskými vrchmi Moldovenou a Negoiou. Nemôžeme sa teda čudovať, že stúpa až do nadmorskej výšky 2134 metrov nad morom. Typická je svojimi serpentínami, ktoré menia smer aj o 180 stupňov, a takisto aj prudkým stúpaním a klesaním. Toto vás zatiaľ odradiť nemusí. Horšie je, že maximálna možná rýchlosť, akou na nej môžete jazdiť, je 40 km/h, a tiež aj to, že otvorená býva väčšinou len počas štyroch mesiacov v roku, od začiatku júna do konca septembra. Záleží od snehu. Uvidíme typickú rumunskú horskú krajinu, plnú borovíc a alpských lúk. Okrem toho cesta prechádza aj okolo hradu Poenari, ktorý bol majetok panovníka Vlada III.

Hrad Bran pri obci Bran (v Brašovskej župe) je rumunská národná pamiatka. Pevnosť se nachádza na historickej hranici medzi Transylvániou a Valašskom. Hrad Bran išpiroval Brama Stokera k popisu Draculovho hradu ve svojom románe, v skutočnosti sa však nejednalo o kaštieľ, ktorý historicky patril vojvodovi (kniežaťu) Vladovi III. Draculovi. Skutočnou rezidenciou kniežaťa Draculu bol hrad Poenari (dnes zrúcanina). Po 1. svetovej vojne sa Bran stal letným sídlom rumunskej kráľovnej Márie. Tá sa do neho zamilovala a investovala veľa peňazí do jeho rozsiahlej renovácie. Po smrti vybrali jej srdce z tela, dali ho do striebornej truhličky, ktorú vložili do zlatej. Relikviu potom zaniesli do kaplnky v Balčiku, ale po obsadení tohto územia našlo jej srdce druhý domov práve v hrade Bran, kde doposiaľ zotrvalo najdlhšie. Po ďalšom presunutí truhličiek do národného múzea nakoniec odniesli jej pozostatky do hradu Peleș.
Zdroj: dromedar.sk

O výstavbe zámku Peleș rozhodol rumunský kráľ Karol I., ktorý chcel mať v lone krásnej prírody oddychový víkendový dom. Neskôr ho zmenil na lovecký zámoček, ktorého výstavba sa rozrástla natoľko, až z neho vzniklo kráľovské zámocké sídlo s rozlohou väčšieho paláca. Základný kameň položili v roku 1873. Prvým architektom bol nemecký rodák Johan Schultz von Lemberg, neskôr na zveľaďovaní stavby pracoval Čech Karel Liman. Ten na žiadosť kráľovej manželky pridal vežičku a menší zámoček Pelișor, ktorý mal byť bydliskom synovca Karola I.. Na jeho výstavbe pracovalo 300 robotníkov, ktorí pochádzali zo štrnástich rôznych krajín. Peleș bol až do roku 1947 sídlom kráľovskej rodiny, ktorá ho postupne zveľaďovala a urobila z neho najprepychovejší palác v tejto časti Európy. Už šesť rokov po odchode posledných obyvateľov ho premenili na atraktívnu turistickú pamiatku, ktorú si potom ešte na krátky čas privlastnili komunisti. Zámok má dokopy až 160 komnát, ktoré majú prepychové zariadenie i zdobenie. Za to všetko môžeme vďačiť manželke Karola I., kráľovnej Alžbete, ktorá sa živo zaujímala o modernú architektúru a mala skvelý cit pre interiérový dizajn. Vďaka tomu sa jej podarilo skĺbiť elegantný štýl typický pre vyššie vrstvy a okázalú noblesu, ktorá bola vtedy hlavným trendom zariaďovania. Alžbeta chcela mať komnaty v rôznych štýloch, ktorým dominuje najmä nemecká a talianska renesancia. Na výzdobe jednotlivých miestností spolupracovalo 40 umelcov, niektoré nástenné maľby vytvoril známy maliar Gustav Klimt. Na hrade nájdete zaujímavú výstavu zbraní a brnenia, ktorá pozostáva až zo 4000 unikátnych kúskov. Najvzácnejšími exponátmi sú však obrazy od Rembrandta. Zámok Peleș však zo svojej krásy iba neťažil, ale istý čas kvôli nej aj trpel. Hneď ako sa ujal moci smutne slávny diktátor Nicolae Ceausescu, zvolil si túto nádhernú historickú stavbu ako jedno zo svojich sídiel. Správcovia vtedajšieho múzea sa najprv pokúšali zachrániť pamiatku historkou o tom, že sa tam nachádza smrteľne nebezpečná pleseň. Ceausescu sa však o tom dozvedel a napriek upozorneniam sa tam nasťahoval a pozýval si vzácne zahraničné návštevy.
Zdroj: dromedar.sk

Iba na skok od rumunského mesta Cluj Napoca sa nachádza dych vyrážajúci podzemný svet, Salina Turda. Reč je o bývalej soľnej bani, z ktorej je dnes krásne historické múzeum a zábavný park v jednom. Päťmiliónová investícia do rekonštrukcie sa určite vyplatila a podzemný komplex je dnes obrovským lákadlom pre mnohých turistov. História soľnej bane siaha ďaleko do 13. storočia, kedy bola soľ cennejšia ako zlato a napĺňala pokladnice uhorských kráľov. V roku 1932 sa baňa oficiálne prestala využívať na svoje pôvodné účely. Počas 2. svetovej vojny slúžila Salina Turda ako kryt a útočisko a skladoval sa tu napríklad aj syr. Hlavnú časť rumunskej atrakcie tvoria z dve veľké miestnosti. V hale pomenovanej po Rudolfovi Habsburskom si môžete zahrať stolný tenis, bowling, minigolf, povoziť sa na ruskom kolese či zakúpiť suveníry a nachádza sa tam dokonca aj malý amfiteáter s vyhrievanými sedadlami pre 180 ľudí. Pozdĺž 80-metrovej steny sa ťahá schodisko cez 13 poschodí a z druhej strany je presklený výťah pre tých, ktorí si na schody netrúfajú. Na strope sa vyformovali slané stalaktity, ktoré každoročne narastú o 2 centimetre a po dosiahnutí troch metrov sa prirodzene zlomia. V druhej časti zvanej Terézia sa nachádza podzemné slané jazierko, kde si môžete vyskúšať člnkovanie. Interiér dotvára zaujímavo vymyslené osvetlenie a tiež kreatívne drevené konštrukcie. K návštevníkom Salina Turdy sa okrem bežných turistov radia aj ľudia trpiaci ťažkosťami s dýchaním a pľúcnymi chorobami, ktorí sem cestujú za haloterapiou, čo je vdychovanie slaného vzduchu. Soľná baňa je otvorená denne od 9:00 do 16:00 a dospelý lístok stojí v prepočte necelých 7 eur, pričom deti a študenti zaplatia o polovicu menej. Odporúčame si vziať niečo na seba, keďže v hale je približne 10-12°C a na návštevu si určite vyhraďte aspoň dve hodinky, aby ste si okrem dobrodružstiev odniesli aj blahodarné účinky slaného ovzdušia.
Zdroj: dromedar.sk